Bakalarska_praca/output.txt

REFERATY.ATLAS.SK - Čitateľský denník


Čitateľský denník
Obsah

1. ROČNÍK
STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Antigona	5
STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Bellerofontes	7
STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Trójska vojna	9
STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Teseus	11
STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Filemon a Baucis	13
JANKO KRÁĽ
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko	15
JANKO KRÁĽ
Moja pieseň – výber básni	17
JÁN BOTTO
Smrť Jánošíkova	19
ANDREJ SLÁDKOVIČ
Detvan	21
VICTOR MARIA HUGO
Chrám Matky Božej v Paríži	23
JEAN BAPTISTE POQUELIN MOLIERE
Lakomec	29
JÁN KALINČIAK
Reštaurácia	33
2. ROČNÍK
JÁN PALÁRIK-BESKYDOV
Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch	37
CHARLES DICKENS
Oliver Twist	39
JANKO JESENSKÝ
Demokrati	43
EMILY BRONTEÖVÁ
Búrlivé výšiny	47
HONORE DE BALZAC
Otec Goriot	49
ĽUDOVÍT KUBÁNI
Valgatha	53
JONÁŠ ZÁBORSKÝ
Dva dni v Chujave	55
MARTIN KUKUČIN
Dom v stráni	57
IVAN KRASKO
Nox et solitudo	59
3. ROČNÍK
ERNEST HEMINGWAY
Starec a more	63

ROMAIN ROLLAND
Peter a Lucia	67
ERICH MARIA REMARQUE
Na západe nič nového	69
JOZEF CÍGER HRONSKÝ
Jozef Mak	73
MILO URBAN
Živý bič	77
MARGITA FIGULI
Tri gaštanové kone	81
DOBROSLAV CHROBÁK
Drak sa vracia	85
IVAN STODOLA
Bačova žena	87
JÚLIUS BARČ-IVAN
Matka	89
4. ROČNÍK
JOHN STEINBECK
O myšiach a ľuďoch	93
JOHN STEINBECK
Ovocie hnevu	95
JOHN STEINBECK
Na východ od raja	97
JEROME DAVID SALINGER
Kto chytá v žite	99
JOSEPH HELLER
Hlava XXII	103
ANTOINE DE SAINT EXUPERY
Malý princ	105
FRANTIŠEK HEČKO
Červené víno	109
ALFONZ BEDNÁR
Sklený vrch	113
VLADIMÍR MINÁČ
Živý a mŕtvi	117
ANDREJ PLÁVKA
Pieseň	121
MIROSLAV VÁLEK
Dotyky	123
MILAN RÚFUS
Až dozrieme	127
LADISLAV MŇAČKO
Ako chutí moc	129
LADISLAV MŇAČKO
Smrť sa volá Engelchen	133
ALBERTO MORAVIA
Vrchárka	135
ALBERTO MORAVIA
Rimanka	139







1. ROČNÍK 
STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Antigona
(báj)
Hlavné postavy: 	Antigona, Kreon
Vedľajšie postavy:	Ismena, Eurydika, Hajmon, Teiresias, strážca, prvý posol, druhý posol, náčelník zboru, zbor
Útvar:	tragédia
Dej sa odohráva pred kráľovským palácom v Tébach

Dej:
Antigona je dcéra kráľa Oidipa a sestra Ismeny a dvoch bratov Eteokla a Polyneika. Jej bratia viedli medzi sebou vojnu, ktorá sa skončila smrťou obidvoch. zahynuli v jeden deň, keď zdvihli ruku jeden na druhého. Ich nástupca Kreon dá Eteokla pochovať so všetkými postami, ale jeho brata Polyneika zakazuje postiť a oplakávať. Nepochovaného ho nechá napospas dravcom. Antigona má v úmysle pochovať svojho brata a o pomoc požiada aj sestru Ismenu. Tá jej však odmietne pomôcť a radšej sa poddá zákonom. Antigona odchádza pochovať brata. Kreon sa rozpráva s náčelníkom zboru. V tom prichádza strážca, ktorý oznámi Kreonovi, že ktosi pochoval Polyneika so všetkými postami a vinník nezanechal za sebou žiadnu stopu. Kráľ prikáže strážcovi, aby našiel toho opovážlivca, lebo inak mu zaplatí životom. Strážcovia prichytia Antigonu pri čine a prevedú ku kráľovi. Antigona si tvrdo obhajuje svoj skutok. Kreon v hneve potrestá Antigonu smrťou a chystá sa potrestať aj jej sestru. Ismena sa takisto priznala k činu a chce zomrieť spolu so sestrou. Kreon prikázal strážcom, aby ich uväznili a dobre strážili. Hajmon, najmladší syn kráľa a náčelník zboru ho márne prehovárajú. Vravia mu, že ľudia v meste chvália Antigonin čin a skôr si zaslúži veľkolepé pocty. Kreon neustúpi ani výstrahe, že Hajmon sa zabije, ak jeho snúbenica zomrie. Kreon chce poslať na smrť obidve sestry, no nakoniec sa rozhodne zabiť iba Antigonu. Majú ju vyviesť do pustatiny, kde ju zaživa pochovajú v skalnej hrobke.
 Sluhovia privádzajú Anitgonu z paláca a vedú ju k skalnej hrobke, ktorá jej je svadobnou sieňou a väzením zároveň. Antigona prosí ľudí, aby boli svedkami, ako jej poslednej z rodu za zbožný skutok spôsobujú strasť tí, čo ju vedú k hrobke. Do Téb prichádza veštec Teiresias vedený chlapcom. Teiresias ho prišiel upozorniť na jeho zlé rozhodnutie. Vystríha ho, že ak neustúpi, zomrie niekto z jeho najbližších. Až teraz sa Kreon zľakne a zmení svoje rozhodnutie. Sám pochová Polyneika a ponáhľa sa oslobodiť Antigonu z podzemného väzenia, ale je už neskoro, pretože sa obesila. Do Téb prichádza prvý posol, ktorý oznamuje, že sa zabil aj Hajmon. Zabil sa sám v hneve, pokladajúc otca za vraha. Z paláca prichádza Eurydika, žena kráľa Kreona. začula čosi, že rodinu postihlo nešťastie. Prvý posol jej všetko vyrozprával. Kráľovná odišla do paláca. Náčelník zboru a posol vchádzajú do paláca. V tom prichádza Kreon a v náručí nesie svojho syna mŕtveho. Pochopil, že vrahom je on. Z paláca vychádza druhý posol a nesie zlú správu: „Tvoja manželka sa zavraždila.“ Kreon volá svoj osud, aby ukončil jeho život, lebo nemá prečo žiť. Hoci nechcel, jeho vinnou zomrela Antigona, jeho syn a žena. Náčelník zboru: „Človek, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená.“


Charakteristika:
Antigona: mladá, pekná, rozumná, milá, šľachetná, smelá, odvážna, nebojúcna

Hlavná myšlienka:
Jednoduchá žena sa postaví proti spoločnosti a sama sa rozhodne.

STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Bellerofontes
(báj)
Hlavná postava:	Bellerofontes – vnuk Sizyfa
Vedľajšie postavy:	Proit, Iolat
Netvor:	Chimaira
Bohovia:	Aténa, Zeus, Poseidon

Dej:
Nešťastný bol Sizyfov rod. Sizyfovho syna roztrhali kone a vnuk Bellerofontes musel újsť z vlasti. podozrievali ho z vraždy. Bellerofontes sa na úteku dostal ku kráľovi Proitovi, ten ho prijal a ponúkol pohostinstvo. Jeho správanie prezradilo, že pochádza zo vznešeného rodu. Zapáčil sa mladej kráľovnej, ktorá ho vyznamenávala pred šľachticmi. Ten si tieto pocty nevšímal. Kráľovná sa nahnevala a uvažovala, ako by ho očiernila, Kráľovi vravela, že je pyšný a nevšíma si pocty. Iste bude zlý. Kráľ si to nevšímal. Proites zaobchádzal s Bellerofontesom ako s priateľom. Kráľovná sa zlého úmyslu nevzdala. Podplatila služobníka a zašla za kráľom. Povedala mu: „Bellerofontes sa spojil s nepriateľmi a chce sa zmocniť trónu a ak sa ho nezbavíš, zabije ťa. Sluha vypočul rozhovor a môže ti to dosvedčiť.“ Zavolala sluhu a ten to dosvedčil. Kráľ jej nechcel veriť, no napokom jej uveril. Hosťa nechcel zabiť, preto načrtol na tabuľku tajné znamenia a vyslal Bellerofontesa ku kráľovi Iobatovi. Vydal sa na cestu. Iobat ho prijal. Hostil ho deväť dní. Potom sa ho spýtal na dôvod a účel cesty. Bellerofontes mu podal tabuľku, na ktorej spoznal znamenia smrti. Kráľ si hosť obľúbil a nechcel ho zabiť, preto ho poslal na nebezpečnú cestu. Mal zabiť obludu Chimairu. Obluda žila v rokline. Bellerofontes na ceste za ňou uvažoval ako ju zabije. V tom pri prameni zbadal okrídleného koňa Pegasa. Prišlo mu na myseľ, keď bude mať koňa bude rýchlejší a na Chimairu zaútočí zo vzduchu. Priblížil sa k Pegasovi, no ten ho zacítil a utekal. Bellerofontes si ľahol do trávy a zaspal. V sne sa mu zjavila bohyňa Aténa a podala mu zlatú uzdu. Vyzvala ho, aby sa prebudil a povedala mu, nech obetuje bohu Poseidonovi býka a uzdou ľahko skrotí koňa. Bellerofontes sa prebudil a vskutku ležala v tráve uzda. Od radosti, že sú mu bohovia naklonený, ponáhľal sa obetovať býka a bohyne Aténe zasvätil oltár. Schoval sa k prameňu a čakal, kedy priletí Pegas. Tentoraz sa dal pokojne osedlať. Prikázal mu, kam ma letietť. zakrúžil okolo mračien dymu, ktorej obluda vydychovala. Vyňal luk a šípy. Napol tetivu a z výšky  obludu trafil. šípy ju zasahovali, kým jej nezhasli tri životy. Potom z nej stiahol kožu a vrátil sa k Iobatovi. Kráľ účasol na okrídleným koňom a kožou z obludy. Dal mu za ženu svoju dcéru a stal sa kráľom. Po čase sa začal nazdávať, že prejde bohom cez rozum. Nie nadarmo bol vnukom ľstivého Sizyfa. myslel si, že keď má okrídleného koňa môže navštíviť nesmrteľných bohov na Olympe. Nasadol na Pegasa a hnal sa do nadoblačných výšok. Pegas sa vzoprel úmyslu a jazdca zhodil z chrbta. Bellerofontes dopadol do močiara. Zachránil si život, no nikdy sa neukázal pred ľuďmi. Hanbil sa pred bohmi a aj pred ľuďmi. Žil v pustinách, kde našil aj svoju smrť. Kôň doletel na Olymp a vstúpil do služieb vládcu bohov Dia. Charakteristika:
Bellerofontes: nebojácny, ľstivý, prešibaný, smelý, odvážny

STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Trójska vojna
(báj)
Trójski hrdinovia: 	Paris, Hektor
Grécky hrdinovia:	Menelaos, Agamemnón, Odyseus, Achilles, Patrokles, Aias, Neoptolem, Filoklet
Bohovia: 	Héra, Aténa, Afrodita, Thetis, zeus, Artemis

Dej:
V Malej Úzii stálo v dávnych časoch mesto Trója. Vládol mu Kráľ Priamos s kráľovnou Hebabe. Raz v noci sa kráľovnej sníval zlý sen, ktorý veštil, že sa jej narodí syn, ktorý prinesie skazu celému mestu. Preto syna hneď po narodení odniesli do hôr. V horách sa ho ujala medvedica, ktorá ho vychovala so svojimi deťmi. Pri medveďoch sa naučil ľudskej reči. V týchto končinách no našiel pastier. Zobral ho k sebe do chatrče, kde ho naučil hovoriť. Vyrástol z neho mocný mladík. Nazývali ho Paris. Stal sa pastierom a všetci ho mali radi. Raz sa pred ním zjavili tri bohyne. Héra, Aténa a Afrodita. Héra ho požiadala, aby rozhodol, ktorá z nich je najkrajšia a má dostať zlaté jablko. Paris sa rozhodol pre Afroditu, ktorá mu sľúbila najkrajšiu ženu na svete. Tým rozhneval bohyňu Héru a Aténu a rozhodol o svojom osude i osude mesta Tróje. Pastieri poslali Parisa do mesta, kde sa konali slávnosti a veľké preteky. Paris sa ich zúčastnil. Porazil všetkých svojich bratov. Kráľ si dal zavolať víťaza. V rozhovore sním zistil, že je to jeho syn. Prijal ho na hrad. Čoskoro sa mu zjavila Afrodita a povedala mu, že najkrajšia žena je Helena, manželka kráľa Menelaa. Paris začal stavať loď na cestu za Helenou. Všetci ho odhovárali, ale aj tak sa vydal na cestu. Kráľ Menelaos prijal Parisa ako hosťa. Paris a Helena si padli do oka. Paris odvrhol zákony a uniesol Helenu na svoju loď, ktorá sa vydala na spiatočnú cestu. Menelaos so svojim bratom sa chystali na vojnovú výpravu proti Tróji. Do vojny zatiahli aj kráľa Odysea. Išiel aj Achilles so svojim priateľom Patroklesom. Achilles bol najsmelší hrdina výpravy, ktorý bol nezraniteľný okrem päty. V Aulide sa zišli všetci bojovníci. Zeus im zoslal znamenie, že vojna potrvá deväť rokov a na desiaty Trója padne. Lode nemohli vyplávať kvôli bezvetriu. Kráľ Agamemnón podľa veštby obetoval svoju dcéru Ifigéniu, ktorá sa stala kňažnou bohyne Artimes. Vojsko vyplávalo z prístavu. Gréci sa dostali k Tróji. Trójskych bojovníkov viedol Hektor. Gréci ich zahnali za hradby. Postavili si tábor a každý deň chodili na vojnové výpravy. Na desiaty rok vypukol spor medzi Achillom a Agamemnómom o korisť. Achilles poprosil matku, aby sa prihovorila u Dia za porážku gréckych vojsk. Trójania sa stali odvážnejšími. Patrokles si požičal od Achilla výzbroj. Keď ho videli Trójania dali sa na ústup. Hektor ho smrteľne zranil a ukoristil si Achillovu výzbroj. Achilles bol smutný zo smrti svojho priateľa a chcel sa pomstiť. Opäť sa vrhol do boja proti Trójanom. Zabil Hektora, ktorého povláčil pod hradbami. Večer bol Priamos vypýtať od Achilla mŕtvolu svojho syna. Neskôr padol aj Achilles. Zabil ho Paris. O jeho výzbroj sa uchádzali Odyseus a Aias. Dostal ju Odyseus. Preto chcel Aias pozabíjať všetkých vojvodcov. Aténa naňho zostala šialenstvo. Napadol stádo oviec. Keď to ráno uvidel sám si vzal život. zajali trójskeho veštca, od ktorého sa dozvedeli, že treba priviesť ešte dvoch gréckych hrdinov. Achillovho syna Neoptolema a Filokleta, ktorému dal Herakles luk a smrtiace šípy.
Filokletes zabil Parisa. Odyseovi prišla na um lesť. Preobliekol sa za žobráka a presliedil celé mesto, kde sa stretol s Helenou. Po návrate dal postaviť dreveného koňa, kde sa skryl s hrdinami. Ostatní spálili tábor a odplávali za neďaleký ostrov. Trójania sa tešili z odchodu Grékov. Pred hradbami mesta stál veľký kôň, ktorému sa potešili, ale netušili, že je to pasca. Kňaz Laokaon tušil, že kôň prinesie mestu skazu. Preto ho kázal zničiť. Kňaza zabili dva hadi. Trójania vtiahli koňa za hradby. Mesto si ľahlo pokojne spať. Večer vyšla Helena na hradby a dala Grékom znamenie, aby sa vrátili. Z útrob koňa vystúpili hrdinovia a otvorili brány vojsku. Vojsko zničilo celé mesto. Ženy a deti zobrali do otroctva. Kráľ Menelaos si odviedol Helenu na loď. Vojna nepriniesla nič dobré pre obe strany. Vojnovú korisť a plavcov pohltilo more. Po dlhej dobe sa vrátili domov ako cudzinci. Vojna sa skončila a zlo, ktoré zrodila kráčalo ďalej. Príčina vzniku vojny:
Paris – syn kráľ Priama, uniesol Helenu, ženu sparského kráľa Menelaa

STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Teseus
(povesť)
Hlavná postava:	Teseus – syn kráľa Aigeusa
Vedľajšie postavy:	Aigeus, Minos, Ariadna
Netvor:	Minotaursu

Dej:
Syn aténskeho kráľa Aigeusa, vydal sa do sveta a nevracal sa. Aténam hrozila vojna a preto vyslal kráľa poslov, aby hľadali syna. Poslovia prišli do cudzieho kráľovstva, kde sa Aigeus oženil s kráľovskou dcérou. Narodil sa im syn Teseus. Aigeus sa dozvedá od poslov prečo prišli. Vydá sa s nimi do Atén, aby bránil vlasť. Prv než vstúpil na loď, zodvihol balvan a ukryl pod ním svoj meč a črievice. Manželke povedal: „Keď sa nebudem vracať a náš syn dorastie, zaveď ho k balvanu. Ak zodvihne kameň, nech si zoberie meč a črievice a poberie sa za mnou do Atén.“ Aigeus odišiel. Keď syn zosilnel a dospel, zaviedla ho matka k balvanu. Teseus zodvihol kameň, obul si črievice, opásal meč a vydal sa na cestu za otcom. Do Atén sa vybral cez vrchy. Túžil po hrdinských činoch. Po tejto ceste ho prepadli mnohí lúpežníci, ale dokázal ich premôcť. Premohol aj obra Prokrustesia. Teseus onedlho prišiel pred aténske brány. Vošiel do Atén a prezeral si nádherné stavby. Pred palácom bolo živo. Nadišli deň, kedy mali Aténčania poslať na Krétu netvorovi Minotaurovi sedem mládencov a sedem dievčat. Bola to daň krétskemu kráľovi. Kedysi sa konali v Aténach hry a zápasy. Krétsky kráľ Minos vyslal na ne aj svojho syna. Jeho syn porazil všetkých súperov. Aigeus dal kráľovského syna zabiť. Tak vypukla vojna medzi Krétou a Aténami. Aténčania vojnu prehrali a museli krétskemu kráľovi platiť daň. Každý deviaty rok mu posielali obete. Minos ich zatváral do bludiska, kde ich Minotaurus pohlcoval. Teseus sa dal ohlásiť u kráľa, ktorý ho prijal ako hosťa – nepoznával ho. Teseus povedal kráľovi, že chce odplávať s obeťami ako jeden z nich. Povedal mu: „Ak mi splníš toto želanie, poviem ti kto som.“ Aigus súhlasil. Teseus mu ukázal črievice a meča. Ale kráľ už nemohol porušiť sľub. Dav odprevádzal obete a Aigus sa so synom ťažko lúčil a povedal mu: „Na loď som dal uložiť aj biele plachty. Vyplávate s čiernou, ale ak sa ti podarí zabiť Minotaura, vyveste bielu. Tak uvidím z diaľky, či sa mám radovať.“ na Kréte už čakali loď. Teseus povedal Minasovi, že prišiel zabiť netvora a oslobodiť vlasť od dane. Zapáčil sa kráľovnej dcére Ariadne, ktorá vedela, že bez jej pomoci netvora nepremôže. Večer prišla Ariadna za Teseusom do väzenia. Povedala mu: „Tu máš klbko niti a meč.“ Ráno vyhnali Aténčanov k bludisku. Keď vstúpili do bludiska, Teseus si priviazal niť o stĺp a pobral sa za Minotaurom. Ostatní ostali pri východe. Teseus sa stretol s Minotaurom. Mal ľudské telo a veľkú býčiu hlavu. Netvor ho chcel rozmliaždiť. Teseus uskočil a obratne sa rozohnal čarovným mečom a zasiahol ho do srdca. Keď Minotaurus spadol, zem zadunela. Teseus sa tápal temnými chodbami k východu. Starostlivo sa pridržiaval nite až sa dostal k svojim. Keď ho uvideli, všetci sa objali od radosti. V tom sa pred nimi zjavila Ariadna. Povedala im, že musia rýchlo odísť, lebo otec sa dozvedel, že im pomohla. Vyviedla ich z bludiska a nastúpili na aténsku loď. Plavbu prerušili len na ostrove Naxe, kde si urobili zásoby. Ariadna tam zaspala a mala živý sen. Podľa toho sna, mala ostať na ostrove a vydať sa za boha Dionéza. Keď lodníci nastúpili do lode, Ariadna odmietla ísť s nimi. Bolo im to ľúto. V zármutku zabudli vymeniť plachty – čiernu za bielu.
Kráľ Aigeus netrpezlivo očakával príchod lode. Keď uvidel čierne plachty, vrhol sa v zúfalstve do mora. Mládenci a dievčatá sa zvítali s rodičmi, ale sám Teseus sa s otcom už nezvítal. Kráľa dal slávnostne pochovať a od tých čias sa nazýva more po ňom. Aigeiskym, Egejskym. Teseus nastúpil na trón. Nevládol iba mečom, ale aj rozumom. Tak oslobodil Teseus vlasť a postavil pevné základy slobode a právu. Charakteristika:
Teseus: silný, odvážny, nebojácny, smelý, múdry a spravodlivý

STARÉ GRÉCKE BÁJE A POVESTI
Filemon a Baucis
(báj)
Hlavné postavy: 	Filemon, Baucis
Bohovia:	Zeus, Hermes

Dej:
Za starých čias brával na seba Zeus podobu pozemšťana a skúmal, či sú ľudia dobrí alebo zlí. Na cestách ho sprevádzal Hermes, posol bohov.
Raz sa zastavili vo sviežom údolí. V tomto údolí sa nachádzalo veľa bohatých gazdovských dvorov. Keďže sa už schyľovalo k večeru Hermes chodil po gazdovstvách a prosil o nocľah. No však všade ho vyhnali. Keď sa vrátil za Zeusom, vyrozprával ako sa mu vodilo. Povedal mu, že tu žijú iba samí zlí ľudia, ktorí nemajú zľutovanie s pocestnými a nepoznajú pohostinstvo. Zeus sa ho hneď spýtal či bol všade. Hermes odpovedal: „Všade, okrem biednej chalúpky na kraji lesa.“ Zeus mu povedal, aby skúsil šťastie aj tam. V tejto chalúpke býval starček Filemon a starenka Baucis. Žili tu od mladosti a v svornosti a láske tu aj zostarli.
Hermes zbadal starčeka na dvorci a spýtal sa ho, či by im neposkytol nocľah. Filemon súhlasil, aj keď bol veľmi chudobný a veľa toho nemal. Hermes poďakoval a priviedol Dia. Filemon odrezal hlávku kapusty, kúsok údeniny a priniesol to starenke, ktorá pripravila z toho jedlo pre hostí. Filemon miešal v čistom hlinenom miesidle víno s vodou a nalieval ho do drevených bukových čaši. Ospravedlňoval sa, že víno nie je také dobré ako v mestách. Zeus povedal, že víno je sladké a dobré vtedy, keď je aj hostiteľ milý. Starček nalieval po druhý a tretí raz, ale víno neubúdalo. Keď to Baucis zistila s básňou vzdychla a povedala: „Bohovia navštívili našu chalúpku.“ Filemon a Baucis sa poklonili vzácnym hosťom a začali sa ospravedlňovať za skromné pohostenie. Vybehli na dvor, kde chceli chytiť a upiecť svoju jedinú hus, ale Zaus ich zastavil a povedal, že sú jediní, ktorí ich privítali a pohostili. Zeus riekol: „Nechajte všetko tak a vystúpte s nami na úbočie vrchu.“ Filemon a Baucis počúvli bohov a o paliciach sa vliekli za nimi na stráň nad údolím. Zeus zalial celé údolie vodou a vzniklo tu jazero. Len na brehu jazera stála chalúpka Filemona a Baucis, ktorá sa zmenila na nádherný chrám. Zeus im za pohostinstvo a dobrotu splní želanie. Filemon povedal, aby ich nechal strážiť krásny chrám a keď sa ich život naplní, aby zomreli naraz. A tak sa aj stalo. Keď prišiel ten osudný deň, Filemon a Baucis sa začali meniť na strom. A tak sa Filemon premenil na dub a Baucis na lipu.
Aj po smrti sú si nablízku a keď zavanie vietor, nežne sa dotýkajú jeden druhé konármi.


Charakteristika:
Filemon, Baucis: skromní, milí, pohostinný, dobrosrdeční

JANKO KRÁĽ
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
(balada)

Stručný životopis:
Janko Kráľ sa narodil v Liptovskom Mikuláši dňa 24. apríla 1822. Bol zo synov najmladší. Sprvu študoval v Kežmarku a neskoršie na lýceu v Bratislave, kde bol profesorom Ľudovít Štúr. Po zosadení Ľudovíta Štúra z profesorskej katedry bol medzi prvými, ktorí podpísal svoj protest a odišiel z Bratislavy. Z tohto obdobia sú známe jeho básne: Duma Bratislavská a Zverbovaný.
J. Kráľ sa snažil poznať ťažký život poddaného ľudu a jeho revolučné zmýšľanie. Osobitne si všímal jánošíkovské tradície. Dokázal skutkami to, čo hlásal básňami. V revolučnom roku 1848 spolu so svojim priateľom, učiteľom v Honte, burcoval národ do povstania. Tam ho zlapali a odvliekli do väzenia do Šiah. Ohlasom revolučných udalostí sú jeho básne: Krajinská pieseň, Jarná pieseň, Duna dvoch bratov, Šahy
J. Kráľ väčšinu svojich básni neuverejnil, pretože obsahovali kritiku spoločnosti. Výber jeho poézie vyšiel pod názvom Verše Janka Kráľa.
Jeho poézia je z tvorby Štúrovcov najosobitnejšia, predstavuje vrchol slovenského revolučného romantizmu. Bol najsubjektivnejším a najrevolučnejším básniko Štúrovskej školy.
Najvýznamnejšou baladou je Zakliata panna vo Váhu a divný Janko.

Dej:
Janko Kráľ v tejto balade vyjadril svoju nespokojnosť so svetom, smútok a rozpory ale aj lásku k ľudu a odhodlanie priniesť  mu slobodu. V balade opisuje chlapca menom Janko, ktorého nikto nemal rád. Dokonca aj vlastný otec ho od malička bíjaval. Janko nenachádza nikde porozumenie a preto sa uťahuje do samoty, kde je mu najlepšie. Dostal prezývku „divný“, pretože sa s nikým nekamarátil. Často chodil sedávať a plakávať na brehy Váhu.
K Váhu sa viazala aj povera, ktorá rozprávala o zakliatej panne, ktorá vždy o polnoci chodila tancovať a šuhaj, ktorý si oblečie šaty naopak a skočí do Váhu, môže ju odkliať. Panna mu za odmenu dá všetko o čo si len požiada.
Jedného dňa pri večery, keď všetci povstali, Janko odišiel z domu. Prišiel na skalu pri brehu Váhu. Zrazu zbadal niečo vo vode. neskôr zistil, že je to tá panna. Kľakol si, pomodlil sa k Bohu a skočil za ňou do vody. Zabudol si však obrátiť košeľu a preto mu bolo súdené zomrieť. Ráno pastieri našli mŕtveho Janka na brehu Váhu. Idyla víťazi nad tragikou. Autor dáva na povrch spoločenské dôvody, ktoré spôsobujú osamelosť, nespokojnosť hrdinu s okolím v ktorom žil. Balada hovorí o obeti za blížneho. Balada má pochmúrny dej, tragický a zobrazením života je realistická a citovo romantická.

JANKO KRÁĽ
Moja pieseň – výber básni
(balady)
Remeselník

V tejto básni autor poukazuje na chudobu remeselníka, ktorý veľmi ťažko pracuje, aby si horko-ťažko zarobil na živobytie. Jedného dňa sa rozhodne skúsiť šťastie vo svete. Tu mu tiež šťastie nepraje. Niekedy nemá čo jesť, piť a sem-tam ho aj tovariši okradnú. Keď sa po ťažkej ceste vráti domov, je celý natešený, že je už zase doma. Pri pomyslení, načo mu bolo vidieť mestá a dediny vo svete, veď iný človek z neho nie je. Remeselník bol, bude a remeselníkom aj zomrie.
Básnik tu poukazuje na clivý údel remeselníckych pomocníkov, ktorí sa dlhé roky potulujú za prácou, všade rovnako majiteľmi dielni vydieraný a na koniec sa vracajú domov ako žobráci.

Ovčiar

Autor tu opisuje prostredie okolo Poľany, krásne lesy, čisté potôčky a štebo vtákov. tu opisuje starého baču, ktorý má veľmi rád svoje veľké stádo oviec. Vždy keď valasi mali ísť pásť ovce, bača im hovoril, aby s nich oči nespúšťali a aby ich chránili ako oko v hlave. Valasi sa však v horách na vlkov zmenili a ovce biť a zabíjať začali. Bača večer smutno hľadel na hory a čakal valachov a svoje ovečky. Čakal márne. Svitlo ráno a ovečky nikde. Až keď mesiačik začal vychodiť spoza mrakov, ovečky špinavé, doráňané a skrvavené sa bez valachov vracali domov. Bača pri pasení oviec smutno hral a spieval, pretože ťažko znášal stratu svojich oviec. Keby všetky ovce mal, veselo by hral a spieval.

Zverbovaný

Básnik tu vystihuje život ľudu cez vojnu, keď chodili vojaci a verbovali mladých junákov. Takýmto junákom bol aj Janík. Janík sa zamýšľal nad tým, že by radšej doma ostal. Radšej nech ho otec bije, sestra ohovára a frajerka mu je neverná. Hoci i doma môže prísť o život; napríklad pri kosení pšeničky na vŕšku – môže spadnúť, alebo tiež kosou sa zraniť, presto by radšej zostal doma. Mať Janíka oplakáva, ťažko ho vychovala a teraz ho stráca. Janík podnapitý, mocnou päsťou o šabličku sa oprie a povie: „Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?“

Zabitý

Autor tu píše o silnej láske Janka a jeho dievčiny. Javor pod ktorým spolu sedávali, vyschne skôr ako ich láska zanikne. Ich láska je tvrdšia ako kremeň.
Janíka raz pri pasení oviec zastihol silný vietor a mráz. Janík hovorí, aby nezničil všetko, aby nechal aspoň pár kvietkov. Na druhý deň sa vrátili ovce bez Janíka. Dievčina po horách, lúkách behala na Janíka volala. Už aj tráva vyschla, po ktorej chodili i javor, pod ktorým sedávali už vyrúbali až potom ho na nábreží našli. V ruke mal fujaru, na tvári ľaliu a na srdci pivóniu.
Teda jeho myšlienka, že ich láska bude trvať dlhšie ako javor bude stáť, sa splnila.

Kvet

V tejto balade autor opisuje, žiaľ dcéry, ktorú chce matka vydať. Ona však s tým nesúhlasí, že má ešte čas na takéto rozhodnutie a že radšej bude chodiť kúsky pásť a priedom upratovať, ako by sa mala za fúzatého chlapa vydať. Lenže jej mať nehľadí na to, že jej dcéra bude nešťastná, ale na to, aké bohatstvo bude mať.
Autor to prirovnáva ku kvietku, ktorý presadili zo slnka do tieňa. Kvietok tu smutne hľadí na zelenú horu a pri tom pomaly vyschýňa.

JÁN BOTTO
Smrť Jánošíkova
(balada)
Stručný životopis:
Ján Botto sa narodil vo Vyšnom Skalníku dňa 27. januára 1829. Mal staršieho brta. Do ľudovej školy chodil Botto na Nižný Skalník. Nadanie i postavenie v rodine predurčovali Bottu na odchod z domu a tak sa zapísal na evanjelické gymnázium do Oždian. Literárne začal tvoriť počas štúdii v Levoči pod menom Janko Maginhradský. Hlavným zdrojom jeho poézie bola ľudová slovesnosť. Vyvrcholením jeho básnickej tvorby bola báseň K mladosti. Vznikla vtedy, keď činnosť mládeže ochabovala. V podobnom duchu je napísaná i povstalecká pieseň Pochod, v ktorej volá mládež k revolučným činom. Okrem toho napísal i Vojenské piesne a Prísaha Slováka.
Jeho najväčšie dielo je Smrť Jánošíkova. Ján Botto neskladal svoj spev o Jánošíkovi podľa historických dokladov, ale vzorom mu bola ľudová skladba. Jánošíka predstavil ako bojovníka za národnú slobodu. Túto skladbu nazval romancou.
Ján Botto najlepšie precítil z našich básnikov ľudovú tradíciu o Jánošíkovi.


Dej:
Obsahuje úvod a 9 spevov. V úvode, ako predspev smrti Jánošíkovej je obranou hôrnych chlapcov a oslava slobodného života.
I. spev	- oslavuje vodcu Jánošíka a jeho družinu. Krása a sila Jánošíkovej družiny je u Bottu symbolom veľkosti, hrdosti a sily ľudu. II. spev	- v dojemnej piesni plačúceho pastierika zvýrazňuje žiaľ ľudu a nad osudom Jánošíka a kreslí jeho obraz zlapania
III. spev	- Jánošík je vo väzení a prichádza k nemu v podobe dievčiny duša ľudu a nežným tónom sa s ním lúči, ako milá s milým
IV. spev	- Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody
V. spev	- precitá a uvedomuje si svoje položenie. Svitá nový deň, ale jemu prináša smrť. Pýta sa, kto viac zbíjal, či on alebo jeho kati? On chodil po zboji preto, lebo chránil spravodlivosť. Odsúdili ho, no on verí, že príde odplata
VI. spev	- Jánošíka vedú k šibenici. Kňaz ho vyzýva k modlitbe, ale on káže modliť sa za úbohý poddaní ľud
VII. spev	- v deň popravy mu naposledy mysľou prebiehajú obrazy jeho mladosti a slobodného života. Lúči sa s krajom
VIII. spev	- predstavuje Slovensko po jeho smrti. Všade je smutno, no ľud verí, že Jánošík nezomrel
IX. spev	- ukazuje sa v ňom budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu

ANDREJ SLÁDKOVIČ
Detvan
(lyrickoepická báseň)
Stručný životopis:
A. Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemesku. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel.
A. Sládkovič je jedným z hlavných tvorcvo novodobej slovenskej poézie.
Sládkovičova tvorba nie je rozsiahla. Prvé väčšie dielo je filozoficko-reflexívna báseň Sôvety v rodine Dušanovej.
S vlastným ľúbostným zážitkom sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína. Skladba má dve veľké časti. Bezprostredne po Maríne napísal Sládkovič ďalšiu skladbu Detvan a iné.

Dej:
Detvan je lyrickoepická báseň. Má päť spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka.

Martin: 	Na lúke pod Poľanou pri zapadajúcom slnku tancovali dievčatá. Medzi dievčatami bol aj Martin, pekný mládenec, oblečený v detvianskom kroji s valaškou v ruke. Keď začal nový tanec, prišiel k švárnej Elene a vytočil ju v tanci. Po skončení tanca odišiel do hory, kde videl sokola ako zletel na bezbranného zajaca. Jediným úderom valašky sokola zabil. Keď ho zdvihol, videl že má na nohe znak, aký mal sokol kráľa Mateja. Rozhodol sa, že ho osobne odovzdá kráľovi Matejovi na jarmoku.
Družina: 	Elena sa neskôr po tanci vybrala hľadať Martina do hory. Bola už tma. Cestou v hore stretla zbojníkov, ktorý ju chytili a poviazali. Elena kričala o pomoc. Martin sa vracal zo salaša zamieril k lesu. V tom počul z diaľky volanie Eleny. Rozbehol sa za hlasom. Keď ju našiel zobral zbojníkov a Elenu so sebou.
Slatinský jarmok: Martin sa vybral na jarmok do Slatiny. Cestou sa zastavil na zvolenskom zámku, kde chcel sokola odovzdať. Martin Kráľa stretol na ceste, kde smelo pred ním ospravedlňujúci sa, odovzdal zabitého sokola. Kráľovi sa jeho postava a ešte viac jeho smelé počínanie páčilo a preto mu odpustil.
Vohľady: 	Večer Elena sedela pod oknom na lavičke a hrala peknú pieseň. Prišiel k nej vojak a začal sa jej zaliečať. Spytoval sa aj na Martina, ale Elena ho vždy odbila. Vojakovi sa odklopil kabát a ona mu na prsiach uvidela kráľovský znak.
Lapačka: 	Do Detvy prišli verbovanci. Chodili po dedine a prišli aj do Hudcov. Kráľ odkázal Martinovi, aby prišiel na zámok. Martin prišiel. Kráľ sa ho spýtal, či by nešiel za vojaka. Martin súhlasil, ale pod podmienkou, že si ponechá dlhé vlasy, svoj kroj, valašku a dovolenie sobáša s Elenou. Kráľ Martinovi vyhovel a zaradil ho do Čierneho pluku.


Charakteristika:
Martin: detviansky mládenec, spravodlivý, smelý, odvážny silný

 VICTOR MARIA HUGO
Chrám Matky Božej v Paríži
(historický román)
Stručný životopis:
V. Hugo začal písať veľmi mladý a jeho básne dosiahli veľké úspechy. Stal sa členom Francúzskej akadémie a získal šľachtický titul – pair. Po prevrate a nástupe Napoleona III. odišiel do exilu. Po návrate sa mu dostalo uznanie. Pochovaný je v Pantheone.
V. Hugo je autorom mnohých básnických zbierok, z ktorých najvýznamnejšie sú: Kontemplacie a Legenda vekov. Predhovor k dráme Cromwll sa stal manifestom romanizmu.
Ďalšie známe Hugove diela: Bedári, Robotníci mora, Deväťdesiattri, Hernani, Muž, ktorý sa smeje.
Najvýznamnejším dielom V. Huga je román Chrám Matky Božej v Paríži.
Victor Hugo sa svojou rozsiahlou tvorbou zaslúžil o uplatnenie princípov romantizmu a humanistických tradícií vo Francúzskej próze a dráme.

Hlavné postavy: 
Quasimodo 	- zvonár v Chráme Matky Božej
Frollo 	- kňaz, parížsky biskup a vychovávateľ Quasimoda
Esmeralda 	- cigánka, ktorá tancovala na námestí
Phoebus 	- veliteľ kráľovskej stráže, do ktorého sa zaľúbila Esmeralda
Pierre Gringoire 	- básnik a cigánkin „manžel na štyri roky“.

Dej:
Príbeh sa začína na parížskom námestí pred chrámom Matky Božej. Tam sa má odohrať mystérium, hra o Panne Márii na počesť  príchodu bourbonského arcibiskupa. Hru napísal básnik Pierre Gringoire. Keďže obecenstvo je veľmi nedočkavé a arcibiskup nie a nie prísť, hra sa začína.
Zopár minút ju všetci napäto sledujú, no zrazu všetkých preruší hrozný vreskot a krik. Reakcia je nečakaná, lebo temer všetci sa vyhrnuli a pokračovali ďalej za veselým davom. To práve volili najškaredšiu a najodpornejšiu tvár v meste. Po veľkom predstavovaní sa napokon vyhral Quasimodo, veľký, zhrbený a škuľavý človek. Toho chudáka ovešali mnohými handrami, vyzdvihli ho vysoko nad seba a korunovali za „kráľa bláznov.“ Hrbáč nič nechápal, ale akoby aj mohol, keď bol hluchý. Vreštiaci dav napredoval parížskymi ulicami. Vtom sa z jednej uličky vynoril akýsi mních. No len čo nový „kráľ bláznov“ zbadal jeho nahnevanú tvár, ako zhypnotizovaný poslušne odišiel s čudesným mníchom. To bol Frollo.
Tí, čo sa pridali k davu, sa opäť vrátili, aby si pozreli mystérium. Pierre Gringoire horel od šťastia, no dlho tak nevydržal, lebo znovu niečo upútalo divákov. Tentoraz to bolo čosi, čo všetci obkolesili a nedalo sa k tomu dostať. Iba Frollo sa zo svojej veže v chráme Matky Božej  na „to“ v kruhu vždy pozeral akosi zvláštne, až zaľúbene. Bola to cigánka Esmeralda, ktorá tancovala spolu so svojou kozou Džali.
Už spomínaný Pierre Gringoire po neúspechu svojej hry, ktorá mu nevyniesla ani halier, pustil sa ísť poloprázdnymi uličkami Paríža, lebo stratil domov. Zatúlaný a v zamyslení začul výkrik. Rýchlo sa rozbehol na toto miesto. Tam, v slepej uličke, uvidel, ako čosi hrbaté a obludné za pomoci nejakého mnícha sa pokúša uniesť kričiacu cigánku Esmeraldu, ktorej skrachovaný básnik stihol pre jej krásu aj odpustiť. Tak ako bol, nedbajúc na seba, sa Pierre holými rukami pustil do tej „ohavy“ menom Quasimodo. No Esmeraldin krik neprivolal len básnika, ale aj kráľovskú stráž. Len čo Frollo uvidel stráže na koňoch, čosi rozkázal Quasimodovi a ten ako šibnutím čarovného prútika všetko nechal tak a pobral sa za ponáhľajúcim sa mníchom.
Medzi stráže patril aj mladý Phoebus. Ten Esmeraldu vysadil na svojho koňa a odviedol ju z tohoto miesta. Vtedy sa cigánka do Phoeba zaľúbila.
Po nepríjemnej roztržke pokračoval beznádejný spisovateľ Pierre vo svojom blúdení. V hlbokej tme sa dostal na neznáme miesto, medzi žobrákov a čudne vyzerajúcich ľudí. Tí ho násilne odviedli do najväčšieho „brlohu“ zlodejov, žobrákov a iných podobných ľudí. Ich vodca  chcel Pierra obesiť. Pred smrťou mohol odsúdenca zachrániť iba sobáš so ženou. Keďže ani jedna nemala záujem, Pierre sa už rozlúčil so životom. Vtom začul hlas: „Ja sa za neho vydám.“ Tento spásny hlas patril Esmeralde. Vodca na to pristúpil. Pierra sňali, postavili pred Esmeraldu, rozbili pred nimi džbán, ktorý sa rozbil na štyri kúsky. To znamenalo, že obaja budú manželia štyri roky.
Zatiaľ, čo sa básnik Pierre snažil už ako manžel získať priazeň Esmeraldy, Quasimodo rozmýšľal vo svojej vežičke v chráme Matky Božej. Tento tvor tu bol zvonár. Mal dušu dieťaťa. Aj napriek tomu, že nenávidel všetkých ľudí, boli tu dvaja, ktorých zbožňoval: Frollo, povýšený na biskupa, vychovávajúci Quasimoda takmer ako syna a Esmeralda, ktorú zvonár miloval. lenže čo Quasimodo netušil bolo, že „jeho cigánku“ miloval aj Frollo.
hneď ráno zvonára odviedli pred súd za minulo večerný útok na cigánku. A keďže Quasimodo nerozumel sudcom položeným otázkam, pridali mu ešte o hodinu trestu viac. Takže zvonár bol odsúdený na dve hodiny verejného bičovania na námestí De Gréve
Na tomto námestí stála asi tristoročná veža - cela. V nej žila stará žena menom Chudôbka. Tá sa tu zatvorila a živorila už 16 rokov len z milodarov. Dôvod jej utrpenia bol známy všetkým Parížanom. Práve pred 16-timi rokmi sa jej narodila dcéra. Keď malo čiernovlasé dievčatko pár mesiacov, uniesli ju cigáni. Po dcére ostala Chudôbke len jej ružová topánočka, ktorú nosila na krku. Takú istú ružovú topánočku vídali mnohí na krku tancujúcej Esmeraldy, ktorú všetci, ako inak považovali za cigánku.
Už pár týždňov prešlo odo dňa, čo Phoebus zachránil Esmeraldu a tá ho odvtedy milovala, ale Phoebus na cigánku zabudol a mal sa oženiť s bohatou slečnou de Gondelaurier. Pri jeho návšteve u slečny - snúbenice sa zhodou okolností stretol s Esmeraldou. Vtedy sa s ňou dohodol na stretnutí u „Falourdelky“. O tomto stretnutí sa však dozvedel Frollo, ktorý cigánku stále miloval. Dohodol sa s Phoebom, že ich oboch môže tajne sledovať. Keď Phoebus prišiel na dohodnuté miesto a vošiel, v izbe ho čakala Esmeralda. No len čo ju chcel veliteľ stráže pobozkať, Frollo vyskočil zo svojho úkrytu a prebodol Phoeba nožom. Esmeralda kričiac zostala nehybne stáť. Privolaná stráž ju okamžite zatkla za vraždu. Esmeralda sa však ani nebránila. Ešte stále nemohla uveriť, že jej milovaný Phoebus je mŕtvy. Ten však v skutočnosti ani mŕtvy nebol. O pár hodín sa prebral v nemocnici, kde ho dlho liečili.
Zamilovanú Esmeraldu odviedli a zatvorili do väzenia. Pobytom v temnici už uverila, že zabila Phoeba. Frollo bol za ňou vo väzení a prehováral ju, aby ostala s ním, že ju z tohoto hrozného miesta dostane. Ale Esmeralda sa kňaza bála a hnusil sa jej, takže ho zakaždým odmietala.
Počas súdneho pojednávania usvedčili tanečnicu - cigánku nielen za vraždu, ale za pomoci mučenia sa „priznala“, že je bosorka. Tak Esmeraldu odsúdili na trest smrti obesením.
Na druhý deň už pred chrámom na námestí stála pripravená šibenica. Keď cigánku vyviedli pred popravisko, okolo sa zhrčil veľký dav ľudí. Toto „divadlo“ sledoval aj odmietnutý Frollo a nič nechápajúci Quasimodo. Ten pochopil len to, že jeho milovaná zomrie. A preto sa hrbáč spustil na dlhom lane prichytenom o vežu a zachytil už takmer visiacu Esmeraldu a opäť sa na lane dostal až do svojej vežičky. Polomŕtvu odsúdenkyňu uložil do postele a vytrvalo sa o ňu staral, až kým sa neprebrala a neuzdravila sa. Esmeralda sa najprv vždy Quasimodovej tváre zľakla, no postupom času si na ňho zvykla. Aj keď si už cigánka -  tanečnica vytrpela viac než dosť, nikdy nezabudla na Phoeba. Po tom, čo sa Frollo dozvedel o Esmeralde, pokúsil sa ju uniesť z izby v chráme, kde ju starostlivo ukrýval zvonár. No mníchovi sa to znova nepodarilo.
Súdneho pojednávania pred pár týždňami rozhodujúceho o Esmeralde sa zúčastnil aj Pierre Gringoire, manžel. Hneď po nevydarenej a nedokončenej poprave Pierre všetko rozpovedal kapitánovi zlodejov a žobrákov. Bol to ten istý vodca, ktorý ho chcel obesiť. Len čo sa o tom dozvedel kapitán, rozhodol, že svoju sestru, cigánku oslobodia z chrámu Matky Božej. Táto skupina parížskeho podsvetia sa už začala pripravovať na útok na chrám a oslobodenie Esmeraldy. Títo zloduchovia nemysleli len na záchranu, ale aj na všetky drahocennosti v katedrále.
Počas týchto príprav už vyhlásili znovu rozsudok smrti pre ukrývajúcu sa Esmeraldu. Noc pred znovu vykonaním rozsudku vyvrcholili prípravy podsvetia a všetci zloduchovia sa vybrali na námestie pred chrám. Cestou zo svojho úkrytu šli tak potichu, že ani jeden Parížan ich nepočul. Pri pokuse otvoriť veľké a ťažké dvere katedrály sa zobudil Quasimodo a všemožne sa brániaci, mysliac si, že sú to ľudia, ktorí chcú jeho Esmeraldu obesiť. No spŕška kameňov, či olova útočníkov neodradila. A Quasimodo brániaci chrám, ani nezistil, že cigánka zo svojej izby zmizla. Počas útoku pomohol vystrašenej Esmeralde Pierre Gringoire dostať sa pomocou tajných dverí von z chrámu. Obaja sa mali dostať na druhú stranu mesta preplávaním v loďke cez rieku. Esmeraldu zarazilo to, že pri loďke ich čakal tajomný človek v čiernom plášti. Po preplávaní na druhý breh sa záchranca Pierre odpojil a nechal cigánku s tajomným človekom osamote. On ju zrazu chytil za ruku a viedol ďaleko od brehu. Po zdĺhavom blúdení v uliciach zastal a odhrnul si plášť z tváre. Esmeralda zbledla a temer onemela, bol to Frollo. Ten ju zas prosil, aby s ním ostala, ale ona znovu odmietavo a neoblomne pokrútila hlavou.
Aj napriek vyhrážkam Esmeralda stále odmietala. Frollo však svoje slovo dodržal a viedol cigánku krivolakými uličkami naspäť na námestie pred chrámom. Po príchode priviedol Esmeraldu k veži - cele, kde bola Chudôbka neznášajúca cigánov, kvôli únosu jej dcéry. Prikázal jej, aby Esmeraldu nepustila, dokiaľ neprivedie stráže. Keď Frollo odišiel, cigánka začala úpenlivo prosiť, aby ju Chudôbka pustila. Tá však zovrela ruku dievčaťa ešte mocnejšie a stále čosi rozprávala o svojej dcére, ktorá by mala toľko, koľko Esmeralda a o svojej črievičke. Prekvapená cigánka vytiahla svoju črievičku a ukázala ju Chudôbke. Tá len v úžase na ňu pozerala a konečne pochopila, že našla svoju dcéru a Esmeralda svoju matku. No keď znovu nájdená matka zistila, prečo má strážiť svoju dcéru, rýchlo ju vtiahla do veže a skryla pod seno.
Len čo stráž zastala pred vežou, žena tvrdila, že jej tá prekliata cigánka utiekla. Po zdĺhavom presviedčaní sa chystali stráže na odchod, keď sa vtom ozval už  zdravý Phoebus. Keď Esmeralda začula tento hlas, rýchlo vyskočila a niečo zakričala. Veliteľovi nebolo treba dvakrát hovoriť. Ale Chudôbka sa nechcela nájdenej dcéry vzdať a tak museli vojaci rozobrať vežu a vybrať z nej cigánku. Keď sa im to nakoniec podarilo, Chudôbka sa svojej dcéry držala celou cestou na vedľajšie popravisko. Tam  zomrela po surovom odtrhnutí od odsúdenej cigánky. Esmeraldu už nikto nezachránil a zomrela na smrť obesením.
Hneď, ako sa Quasimodo dozvedel o Esmeraldinej smrti a o jej vinníkovi, nedbal na to, kto to je. V zúrivosti strčil Frolla zo strechy chrámu. Ten sa po páde zabil.
Zvonár zmizol a nik o ňom dlho nepočul. Až raz sa niektorí dozvedeli, že v priestore, kde hádzali mŕtvoly odsúdencov, našli dve kostry, ktoré akoby do seba zapadli. Jedna bola útla a druhá zakvačená do útlej bola veľká a mala zvláštny hrb na chrbtici.


Charakteristika:
Quasimodo: mrzák, nemý, krivý, škaredý. Aj napriek svojej nepeknosti vie jeho srdce úprimne milovať
Esmeralda: pekné, nežné bojazlivé cigánske stvorenie, ktoré miluje Phoeba
Phoebus: vojenský veliteľ, ktorý sa pretvaruje, aby utešil Esmeraldu

JEAN BAPTISTE POQUELIN MOLIERE
Lakomec
(komédia)
Stručný životopis:
Moliere bol najväčším komediografom. Celý život zasvätil divadlu ako autor, herec, režisér, riaditeľ. Na javisku aj zomrel po predstavení svojej poslednej hry Zdravý nemocný. Ako dramatik sa pridŕžal dvoch vzorov: domácej frašky a talianskej komédie.
napísal 33 komédií, z ktorých vyše polovica tvorí dodnes základ komediálneho repertoára všetkých divadiel.
K vrcholom Molierovej tvorby patria Misantrop a Lakomec. Hlavnou myšlienkou v knihe Lakomec je obraz mešťana, ktorý sa stane pre peniaze bezohľadný voči vlastnej rodine, no zároveň tým spôsobuje starosti aj druhým.

Hlavné postavy:
Harpagon	- Kleantov a Elizin otec; zažúbený do Mariany.
Kleant	- Harpagonov syn; Marianin milý
Eliza	- Harpagonova dcéra; Valérova milá
Valér	- Anzelmov syn; Elizin milý
Mariana	- Kleantova milá; Harpagonova vyvolená
Anzelm	- Valérov a Marianin otec
Frozína	- dohadzovačka
Jakub	- Harpagonov kuchár a kočiš

Dej:
Dej sa odohráva v Paríži. Bohatý lakomý vdovec Harpagon, ktorý rozmnožuje svoj majetok prepožičiavaním peňazí na vysoký úrok, je posadnutý peniazmi a bohatstvom. Podriaďuje tomu všetko: vzťah k vlastným deťom, k služobníctvu i osobný vzťah k citovému životu. Jeho dcera Eliza sa tajne zasnúbi so šľachticom Valérom. Jej brat Kleant je však odkázaný na otca. Musí sa podrobiť jeho vôli, no miluje chudobnú dievčinu Marianu. Tú si však chce vziať jeho otec Harpagon, ktorý všetkých podozrieva a neverí dokonca ani svojim deťom. Svojho syna Kleanta chce oženiť s bohatou vdovou a Elizu hodlá vydať bez vena a jej súhlasu za starnúceho boháča Anzelma, ktorého jej otec vychvaľuje aký je múdry a bohatý. Harpagon požiada o pomoc Anzelmovho syna Valéra, aby ich rozsúdil, kto má pravdu. Valér s ním súhlasí, ale len preto, aby si Harpagona nerozhneval. Harpagon stojí ciež v ceste Kleantovi, je mu sokom v láske. Kleant si chce však od otca požičať peniaze. Dohadzovačka Frozína presvedčí Harpagona, že sobáš s Marianou bude preňho výhodný. Prezradí mu, že sa jej vraj páčia len starší muži. Frozína presviedča takisto Marianu, že jej starý ženích čoskoro zomrie a ona ostane bohatou vdovou. Poprosí Harpagona o peniaze, ale zbytočne. Harpagon pozve hostí na večeru do svojho domu. Chce sa druhýkrát oženiť, a tak rozkáže svojim sluhom pripraviť hostinu. Na nej daruje Kleant Mariane otcov prsteň, za čo sa Harpagon na syna veľmi nahnevá. Nakoniec sa Kleant otcovi prizná, čo cíti k Mariane. Ten však chce, aby sa Kleant Mariany vzdal a prenechal ju jemu. Ale ani po rozhovore s Harpagonovým sluhom Jakubom sa veci nevyrovnajú. Harpagonovi ktosi ukradne peniaze. Po tomto zistení chce nešťastný Harpagon všetkých obesiť, dokonca aj seba, ak ukradnuté peniaze nenájde. Harpagon je taký lakomý, že dokonca odmieta zaplatiť aj policajnému komisárovi, vyšetrujúcemu krádež jeho vlastných peňazí.
Po ubezpečení Harpagona, že skrinka s jeho priateľmi - peniazmi sa mu vráti a po zistení, že Mariana a Valér sú Anzelmovými deťmi, Harpagon dáva súhlas na ich svadbu s Kleantom a Elizou. Aj preto, že všetky svadobné náklady uhradí pán Anzelm. Charakteristika:
Harpagon – za cenu života, čo je drahí na svete, sa nechce vzdať svojich peňazí a svojho bohatstva. Stáva sa bezmocným i voči vlastným deťom
Eliza a Kleant – nevzdávajú sa svojich lások i napiek otcovho tvrdého srdca. Dúfajú v kútiku srdca, že sa nájde deň, kedy sa začne zamýšľať na osude svojich detí a ich šťastného života.
Anzelm – sa zamýšľa nad svojou minulosťou a necháva mladých spolu. Dobrovoľne sa vzdáva svojej budúcej ženy



JÁN KALINČIAK
Reštaurácia
(novela)
Stručný životopis:
J. Kalinčiak sa narodil v Hornom Záturčí v rodine evanjelického farára. Bol najvýznamnejším a najkritickejším štúrovským prozaikom.
Po štúdiách v Gemeri a Levoči prichádza na lýceum do Bratislavy, kde sa stal aktívnym členom Spoločnosti česko-slovanskej. Patril k romantikom. Je to štúrovec, ktorý ako jeden z mala štúrovskej generácie písal prózu. Kalinčiakove literárne začiatky sú žánrovo pestré. Písal poéziu, prózu, zaoberal sa literárnou kritikou i prekladmi. Už počas štúdii si získal meno najlepšieho poviedkára. Z tohto obdobia je známa historická povesť Bozkovci.
J. Kalinčiak mal veľké tvorivé plány, ale nestačil ich uskutočniť. Na jeho náhrobku je nápis: „Hranica života, ale nie lásky.“
Najkrajšou romantickou povesťou je Púť lásky. Ďalšie známe Kalinčiakove povesti: Milkov hrob, Bratova ruka, Mládenec slovenský, Knieža liptovské.
Život zemanov, ich spory a charakter, Kalinčiak naplno vykreslil v svojej vrcholnej próze Reštaurácia. Je to jediná humoristická próza so šťastným koncom. V tomto diele zachytil zemianstvo na Slovensku v 30-tych rokoch minulého storočia, tesne pred jeho neodvratným pádom, ale predsa ešte v čase, keď z času na čas ožívala jeho sláva, najmä pri reštauráciách.
Reštauráciou sa nazývali voľby úradníkov. Právo voliť mala len šľachta. Slovenskí zemani - drobná šľachta sa skoro ničím neodlišovala od ľudu, lebo boli na mizine, no mohli voliť. Pri svojej biede predávali svoje volebné hlasy tej strane, ktorá ich viac podplácala, kŕmila, opíjala.

Dej:
V Záhorskej stolici je pred voľbami. O miesto prvého vicišpána sa uchádza strana Bešeňovských a strana Potockých. Na dva tábory bolo rozdelené aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa podplácaním privábiť jednotlivcov i celé rodiny do svojho tábora. Adam Bešeňovský, už 15 rokov stále prvý vicišpán pred voľbami urazí rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Aničku Štefanovi Levickému, hoci sa mladí majú radi. Bešeňovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických sľúbil, že ju dá Štefanovi vtedy, ak bude vicišpánom. Bol si istý, že sa to nejako nemôže stať, lebo je chudobný. Štefanov strýc, ktorého onen gróf bol aj osobne urazil, vyhúta plán, akoby sa Štefan stal vicišpánom. Dohodne sa s Potockým, že ak vyhrá voľby, urobí Števa vicišpánom. Aby víťazstvo Potockého bolo isté, bolo treba nepripustiť k voľbe nejakým spôsobom niekoľkých voličov Bešeňovského. Plán sa podaril, tak že jednu skupinu voličov poopíjali do nemoty a dali zaviezť ďaleko do hory na opačnú stranu od miesta voľby, inú skupinu podplatený mýtnik nepustil cez most, iných zvábili do cirkusu, aby zmeškali voľby.
Všetci títo na voľby nemohli prísť včas a tak prvé miesto získal Potocký a tak Štefan Levický sa stal vicišpánom a mohol si tak zobrať Aničku.


Charakteristika:
Adam Bešeňovský: predstavuje bohatú vrstvu zemepánov. Je pyšný, vypočítavý, prefíkaný
Štefan Levický: mladý, urastený švárny chlapec uchádzajúci sa o dcéru Adama Bešeňovského
Matiáš Bešeňovský: Výborný vábnik na voľbách

Príslovia a porekadlá :
„Rozumie sa tomu ako hus pivu“
„Čo sa vlečie, neutečie“
„Vola lapajú za rohy a človeka za slovo“
„Ja o vlku a vlk za humny“
„Nie je všetko zlato, čo sa blyští“
„Ja o voze, ty o koze“
„Keď sa raz žobrák na koňa dostane, ani čert ho nedohoní“
„Blázon dáva a múdry berie“
„Kto počtuje, ten gazduje“






2. ROČNÍK 
JÁN PALÁRIK-BESKYDOV
Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch
(veselohra)
Stručný životopis:
Pochádzal s Kysúc. Vyštudoval za farára. Redigoval časopis Cyril a Metod a propagoval myšlienku demokracie v štáte, ale aj v cirkvi, bol proti veľkým cirkevným majetkom, pobúril si proti sebe cirkevnú vrchnosť, táto stále sledovala, podozrievala. Dali ho na nemeckú faru a neskôr dožil svoj život na fare v Majcichove pri Trnave.
Písal veselohry v ktorých rozvíja myšlienku prirodzeného práva národov žijúcich v Uhorsku.
Tvorba: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Autor sa snažil vysloviť svoj názor na spoločenské a národné zmierenie 
Ďalšou veselohrou je Inkognito a divadelná hra Drotár. Hlavné postavy:
Grófka Eliza Hrabovská
Oriešok - školský učiteľ
Miluša - jeho dcéra, grófkina spoločníčka
Ľudovít Kostrovický
Rohon - zememerač, Kostrovického priateľ

Dej:
	Oriešok prichádza na zámok za dcérou Milušov. Stretá sa aj s grófkou, ktorú prosil o podporu pri oprave školy. Grófka pomôže Orieškovi a dohodne sa s ním o príprave privítania mladého baróna Kostrovického, ktorý sa má stať jej manželom. Úradník Suchay prichádza oznámiť, že je koniec žatvy a žnice a ženci chcú osláviť radostné obžinky. Grófka sa rozhodne spojiť oslavy s privítaním mladého baróna.
Barón Kostrovický píše list, že syn príde s priateľom Rohonom, s ktorým študuje v Pešti. Grófka chce dobre spoznať baróna a rozhodne sa preobliecť za kráľovnú plesu a Milušu za grófku. Tento nápad však dostane aj barón, ktorý sa preoblečie za inžiniera Rohona a jeho priateľ za baróna. Rohon sa po stretnutí s Milušou preoblečenou za grófku hneď zamiluje. Grófovi sa nepáči jej vystupovanie a rozhodne sa odísť. Svoje rozhodnutie však zmení, keď ho očarí krása kráľovnej obžiniek, za ktorú sa prezliekla grófka. Nič netušiaci barón sa do nej na prvý pohľad zamiluje.
Inžinier nemôže viac skrývať lásku k Miluši a rozhodne sa priznať. Miluša ho však predbehne a povie, že nie je grófka, ale jej spoločníčka. Neskôr sa Miluša spolu s grófkou dozvedá, že Rohon nie je barón a žiada grófku o Milušinu ruku. Po otvorení obžiniek sa barón priznáva, že je inžinier. Nútia ho, aby si zobral za ženu kráľovnú plesu, aby zachránil jej česť. Deva je však podľa správania nevzdelaná a barón ju odmieta. Keď sa od Orieška dozvedá, že Miluša je jeho dcéra a má dobré vychovanie, chce si ju vziať. No stále netuší, že za devu je prezlečená grófka. To sa dozvie, až keď požiada Oriešku o Milušinu ruku. Po vyjasnení nedorozumení si Miluša berie Rohona a barón grófku.


Hlavná myšlienka:
Vzájomná úcta a porozumenie medzi slovenským a maďarským národom. Touto hrou chce autor ukázať, ako by mohli žiť vo vzájomnej úcte a porozumení národy v Uhorsku.

CHARLES DICKENS
Oliver Twist

Stručný životopis:
Pochádzal s rodiny zle plateného úradníka, ktorého pre dlhy zavreli do väzenia. Už ako 10. ročný mladý Dickens si zarábal na živobytie v továrni krém na topánky. Neskôr pracoval na súde ako zapisovateľ a bol aj reportérom. Mal veľmi blízky vzťah k ľuďom, ktorý trpeli a podrobil kritike aj kruté a nemilosrdné školstvo. anglický prozaik, predstaviteľ kritického realizmu. Jeho diela sa vyznačujú kritikou spoločenských nedostatkov a nespravodlivosti, súcitom s biednymi. Tvorba: Klub Pickwickovcov. Sú to voľne pospájané príbehy s anglickej spoločnosti. Z ďalšej tvorby: Oliver Twist, Nicholas Nichleby, Vianočná koleda, Malá Doritka, Veľké nádeje, Starožitníkov sklep David Copperfield – načrtol tu obraz zlej školskej výchovy a neradostného detstva a výchovu na anglických školách.

Hlavné postavy:
Oliver Twist – chlapec, sirota, ktorá žije v ťažkých pomeroch, ale aj napriek tomu si zachováva svoju morálnu čistotu
Charles Bates, John Dawkins - mladí vreckári
Losberne – doktor
Sowerberry - výrobca rakiev, odkúpil Olivera z útulku
Pani Maylieová – tiež dobrosrdečná a hlavne ľudská dáma, ktorá sa ujme Olivera
Bumble
Bumblová – rodená Corneyová
Nancy – Oliverova priateľka, zlodejka
Noah Claypole – pomocník u pána Soweberryho, ktorý Olivera bil
Monks – Faginov priateľ a nakoniec aj Oliverov zlý brat
Bill Sikes – surovec, zlodej, vykrádač bytov
Fagin – starý žid, prechovávač zlodejov a kradnúcich predmetov
Pán Brownlow – Oliverov opatrovateľ, dobrosrdečný, poctivý starý pán
Rose Maylieová – adoptovaná dcéra pani Maylieovej, láskavá, dobrá

Dej:
Po narodení mu matka zomrela. Dali ho do sirotinca ale keďže tam nebolo ženy ktorá by sa o neho mohla staraťdali ho ku pani Mannovej ktorá sa starala o 20 či 30 takýchto detí. Pri pani Mannovej bol až do svojich 9 rokov. Potom ho dali jednému hrobárovi a pridali mu 5 libier. Hrobár ho zaučil. Mal ešte druhého učňa ktorý do Olivera stále rýpal. Až raz zarýpal do Oliverovej matky a Oliver ho zmlátil. Potom Olivera zavreli do pivnice. Ráno si zbalil veci a ušiel. Vydal sa smerom na Londýn. Po ceste stretol Jacka Dawkinsa prezývaného Lišiak.
Lišiak ho zaviedol do Londýna ku starému Židovi – Faginovi. Žid mu dal jesť a ostal u neho aj s inými deťmi. Keď sa zobudil boli už všetci preč okrem Žida ktorý chystal raňajky. O chvíľu prišiel Lišiak aj s Charley Bates.
Židovi ukázali čo šlohli. Hrávali sa hru na vyťahovanie vecí Židovi z vreciek. Oliver tomu nechápal. Raz sa s Lišiakom a Charlim vybral von aj Oliver. Okradli jedného pána o vreckovku. Oliver keď to zbadal tak zistil čím sa živia. Začal bežať za nimi a vtedy okradnutý zistil že je okradnutý a začal kričať zlodej. Keď sa obzrel uvidel bežať Olivera a myslel si že to bol on. Olivera začalo naháňať kopec ľudí a nakoniec ho chytili. Policajt ho odviedol rovno k súdu. Keď skoro už Olivera obvinili a dávali mu trest 3 mesiace nútených prác vbehol do súdnej siene kníhkupec pri ktorom vtedy stál a vyberal si okradnutý a povedal že to Oliver nebol ale iný dvaja chlapci. Oliver medzi tým odpadol. Keď vonku vychádzal okradnutý pán Brownlov uvidel ako sa policajti pokúšajú prebrať Olivera. Pán Brownlov sa Olivera ujal lebo už od začiatku mu ho bolo ľúto. A naložil si ho do koča.
Keď Oliver vyzdravel veľmi ďakoval pánovi Brownlowi ,že si ho nechal pri sebe a pán mu veril. Raz keď ho poslal za kníhkupcom o ktorom sme už hovorili dal mu knihy a peniaze. Po ceste ho ale zbadala Nancy a Sikes – priateľ Fagina a Olivera uniesli. Nechali ho veľa dní zavretého v dome. A hrávali sa hru na kradnutie. Sikes s Faginom mali dohodnutý kšeft do ktorého potrebovali malého chlapca. A aby k sebe Olivera pripútali (aby na neho niečo mali) zobrali do akcie Olivera. Akcia nevyšla a Olivera postrelili a keďže ich naháňali sluhovia a psy Olivera nechali v priekope a ušli. Keď sa Oliver prebral bol úplne vyčerpaný a bola mu zima a ešte bol aj poranený. Dotackal sa ku prvému domu (bol to ten ktorý mali vykradnúť) zazvonil na bránku a omdlel. Sluhovia čo ho našli si mysleli že je to ten ktorého v noci postrelili. A tak zavolali doktora a policajtov. Doktor prišiel skôr ošetril Olivera a zavolal ku nemu pani domu. Keď tá zistila že to nieje zlodej akého si predstavovala ozvala sa v nej ľútosť a Olivera zbavili viny pred policajtmi. Oliver keď sa prebral bol im vďačný a ďakoval čo všetko pre neho urobili. Keď vyzdravel išli s pani domu a slečnou Rose na vidiek aby si zdravie posilnil. Tu sa však slečne Rosy pohoršilo a dostala vysoké horúčky. Preto poslala pani Olivera do krčmy aby poslal list. Tu sa Oliver stretol s nepríjemným chlapom. Keď Rosy vyzdravela prišiel za nimi na vidiek sluha ktorý Olivera postrelil aj s Harrym Maylem. Harry Mayle povedal Rose ako ju ľúbi ale ona odmietla kvôli svojej minulosti aby kvôli nej potom netrpel vo svojej kariére. Oliver raz večer keď bol pri okne zbadal za oknom Fagina s chlapom ktorým mal v krčme nepríjemný zážitok. Medzi tým v Londýne pán Bubble sa stretol z Monksom a za peniaze mu Bumble dohovoril stretnutie s jeho ženou pričom sa Monks zaujímal o ženu ktorá v chudobinci asi pred 12 rokmi porodila syna. Jeho žena o tom niečo vedela lebo jej to povedala umierajúca Sally a dala jej lístok zo záložne. Na šperku ktorý bol uložený v tejto záložni bolo vyryté meno Agnes a rok predtým ako sa narodil Oliver. Monks potom navštívil Fagina a všetko mu povedal že Oliver je jeho brat. Tento rozhovor si Nancy vypočula a šla za Rose o ktorej sa v tomto rozhovore dopočula a povedala Rose že Monks chce do niečoho namočiť Olivera aby zhrabol celé dedičstvo. Po tomto rozhovore keď Nancy odišla sa vrátil Oliver. Povedal že videl pána Brownlowa. Rose napadlo že toho môže využiť a šli do domu pána Brownlowa. Rose mu všetko rozpovedala aj o Monksovi. Nancy sa v prítomnosti Fagina a Monksa začala divne správať a preto ju dal Fagin sledovať Noahom Claypolom- bývalým učňom u hrobára. Sledoval ako sa stretla s Rose a pánom Brownlowom na Londýnskom moste a rozhovor vypočul a Faginovi ho zopakoval. Neskôr prišiel za Faginom aj Sikes keď mu o tom Noah na podnet Fagina povedal. Sikes bežal domov a Nancy zavraždil. Ušiel na vidiek ale všade ho prenasledoval Nancyn tieň a hovorilo sa o tej vražde všade. Vrátil sa do Londýna. Jeho pes ktorý mu na vidieku ušiel lebo ho chcel Sikes utopiť ho v meste prezradil. Ľudia sa vrhli na dom v ktorom bol. Sikes chcel ujsť. Vyšiel na strechu a keď si upevňoval lano o komín a chcel si slučku dať okolo pása nad ním zbadal Nancyne oči prízrak a spadol do zadu pričom slučku mal ešte len na krku a tak sa obesil. Pes mu chcel skočiť na plecia ale minul a spadol z veľkej výšky na hlavu a bol na mieste mŕtvy. Polícia pochytá aj jeho spoločníkov aj Fagina. Tej je popravený. Medzi tým pán Brownlow priviedol do svojho domu násilím Monksa pomocou svojich sluhov a prinútil ho sa priznať. Oliver sa konečne dozvedá svoju minulosť. Jeho otec mal syna – Monksa. Od manželky odišiel a zaľúbil sa do Agnes Flemingovej – matky Olivera. Jeho otec zomrel a odkázal mu časť dedičstva. Monks chcel jeho časť získať, a tak prenasledoval Olivera Agnesim. Otec mal ešte jednu dcéru – Rózu – ju si neskôr adoptovala pani Maylieová. Nakoniec sa Monks dostal do basy. Oliver nakoniec zdedil svojich 3000 libier Harry Maylie požiada Rózu o ruku a ona prijala. Žili na dedine. Pán Brownlow si zobral Olivera za svojho syna. Všetci žili šťastne v jednej dedine a stále sa navštevovali.

JANKO JESENSKÝ
Demokrati
(román)
Stručný životopis:
Narodil sa v Martine. Pochádzal s tej istej rodovej línie ako Ján Jesenius. Študoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote, Kežmarku, Prešove, Klužove. Povolaním bol právnik. Pôsobil v slovenskom malom mestečku Bánovce nad Bebravou. Bolo to typické slovenské malomesto so všetkými znakmi malomeštiakov (faloš, pretvárka, závisť, klebetenie, honba za majetkom, ...). Pôsobil aj v štátnych službách. Svojim politickým presvedčením bol demokrat a mal silné protifašistické cítenie. zomrel v Bratislave a pochovaný je v Martine.
Jesenský písal aj poéziu aj prózu. Jeho prvou básnickou zbierkou sú Verše v r. 1905. Sú to básne s ľúbostnou tematikou, ale aj básne príležitostné. Básnik chápe lásku ako prirodzený cit. Ďalšou básnickou zbierkou je zbierka Zo zajatia – sú tu básne sociálno-politické, národno-vlastenecké, ale aj básne ľúbostné a sú tu aj myšlienky z ktorých je jasné, že básnik zaujal kritický postoj cárizmu, ale vážili si ruskú klasickú literatúru a je vedúce osobnosti.
V medzivojnovom období básnik spracováva sčasti romantickú a sčasti impresionistickú motiváciu a je u neho viditeľný posun k realizmu.
Ďalšou básnickou zbierkou sú Verše II. Sú tu básne osobného aj spoločenského charakteru.
Ďalšia zbierka má názov Po búrkach  a autor tu vyjadril trpké sklamanie z pomerov v prvej republike. Napr. v básni Mistríky zobrazil biedu ľudových vrstiev.
Ďalší pól Jesenského poézie tvoria príležitostné básne odbojovej poézie a básnik tu odcudzuje fašizmus, neľudské poriadky, nádej, že vojna skončí a teší sa, že sa vytvoria nové vzťahy medzi národmi. Básnik tu použil inotaje, symboly, ale aj realistické výrazové prostriedky. Sú to: Proti noci, Čierne dni, N zlobu dňa II, Reflexie, Jesenný kvet, Pieseň poddaných.
Próza: Malomestské rozprávky, Demokrati

Hlavné postavy: Ján Landík, Hanka, Dubec

Dej:
Autor sa pozerá kritickými očami na malomestské pomery a zacieľuje svoju pozornosť na viaceré postavy z úradníckych a meštianskych vrstiev. Sleduje tu aj boj o politickú moc. Pekne tu opísal voľby, lebo sám dobre poznal toto prostredie ako právnik. Satiricky opisuje vysoké úradníctvo. V tomto románe vrcholí vývin Janka Jesenského ako prozaika. Ján Landik - komisár v starom meste spolu s mäsiarom Tolkošom chcú založiť spolok „Rovnosť". Chcú, aby si boli všetci rovní a nerobili sa triedne rozdiely. Dlho tuto otázku riešia, ale nijako im to nejde. Nakoniec Landik rozhodne, aby Tolkoš chodil vyprevadiť Hanu, ktorá k nemu chodí po mäso a veľmi sa mu páči. On by s ňou aj chodil, ale hanbí sa, lebo Hana je obyčajná kuchárka. Landik sa rozhodne, že on bude týždeň vyprevádzať Hanku domov, keď pôjde od mäsiara a Tolkoš mu prisľúbi, že nebude žiarliť. Zo začiatku sa Landik hanbí chodiť s kuchárkou a to preto, že sa bude smiať celé mesto. Raz ich stretne aj Landikov šéf. Nakoniec sa Landikovi Hanka zapáči, požičia jej knihy a ostáva ju odprevádzať i naďalej. Tolkoš napriek sľubu, ktorý dal Landikovi, začína žiarliť a šíriť klebety. Landik sa tým dostáva do nepríjemnej situácie. Ani jeho matke sa Hanka nevidí vhodnou ženou pre syna. Aby zabudol na svoju lásku matka ho posiela na vidiek k tetke. Tu sa najprv zaľúbi a nakoniec sa dostáva do konfliktu so sesternicou Žofkou a jej nápadníkom statkárom Dubcom. Kvôli tomu sa vracia domov. Jeho láska k Hanke sa však upevnila. Okresný náčelník Brigantík si dá predvolať Landika a vyčíta mu, že chodí so slúžkami. Landik mu však taktne pripomenie pôvod jeho manželky a ten sa ho radšej rozhodne prepustiť. Súčasne však pošle po Tolkošovi a Dubcovi list prezidentovi, v ktorom žiada o preloženie komisára Landika. Prezident sa však po porade so svojim radcom Hrnčiarikom rozhodne preložiť Landika až vtedy, keď dostane list od Rozvalida, u ktorého Hanka pracovala. Landik odchádza do Bratislavy, kde náhodou dostane za úlohu privítať maharadžu. Landik za pomoci Želky všetko pripraví, no privítanie sa neuskutoční. Keďže však dali správu do novín už predtým, 
Landik získal veľký úspech a tým sa dostáva sa do prezídia. Po príchode sa stretáva s advokátom Petrovičom. Ako významný funkcionár v orgáne strany má nadej na miesto vyslanca. Petrovič si získava popularitu rôznymi peknými rečami, chodí po dedinách 
aby získal hlasy pre svoju stranu. V závere nakoniec vysvitne, že Hanka je dedičom otcovho majetku. Tým sa dostáva spoločensky vyššie. Stáva sa Landikovou manželkou, 
ktorý jej dáva prednosť pred Želkou. Želka sa má stať Hankinou macochou, lebo si ju chce zobrať Hankin otec. Charakteristika:
Jan Landik: nebol bohatý ani šikovný, je predstaviteľom národne uvedomelej slovenskej inteligencie, predstavuje mravne ideály, ostáva verný Hanke, je protipólom Petroviča 
Hanka: nie je náhoda, že autor vybral za manželku hl. hrdinku slúžku - chce tým presadiť novy vzťah pánov k obyčajnému ľudu. Petrovič: protipólom Landika, je nositeľom chyb charakteru jeho triedy, pokladá sa za vzorného, rodinný život ma rozvrátený, naháňa sa za postavením 
Dubec: predstaviteľ veľkostatkárov, vedie nemravný život, nestará sa o dcéru, stará sa o svoje pohodlie 






EMILY BRONTEÖVÁ
Búrlivé výšiny

Dej:
Do nájomného domu v Drozdove sa nasťahoval nový nájomník pán Lockwood. Po návšteve majiteľa drozdova na Búrlivých Výšinách , a po neslušnom prijatí a nepríjemnej príhode že ho nikto nechcel odprevadiť ani sluhovia do Drozdova sa dohodol so slúžkou Ellen Deanovou ktorá bola jeho slúžkou v Drozdove nech mu porozpráva o tejto zaujímavej rodine.
Hindley Earnshaw býval aj so svojou ženou na Búrlivých Výšinách mal syna Hindleya a dcéru Katku. Keď raz pán Earnshaw šiel do Liverpoolu. Spýtal sa detí čo im má priniesť Hindley chcel husle a Katka bič na kone.
Keď sa pán vrátil o tri dni priniesol so sebou malého chlapca cigánča rozbité husle a bič stratil. Jeho žena ho chcela vyhodiť ale pán Earnshaw to nedovolil. Volali ho Heatcliff ako sa volal ich malí synček ktorý umrel ešte maličký. Takto sa Heatcliff dostal do rodiny. Slečna Katka sa s ním veľmi skamarátila ale Hindley ho neznášal.
Sotva dva roky potom mu žena umrela. Pán Earnshaw mal Heatcliffa veľmi rád. Potom začal pán Earnshaw zdravotne upadať. Nakoniec pán Earnshaw umrel. Pán Hindley prišiel domov na pohreb a priviedol si ženu.
Raz sa Hetcliff s Katkou vydal do Drozdova. Cez okno sa dívali na Edgara a Izabellu Lintonových. Lenže ich pristihli a Katku pohrýzol pes. Keď zistili kto sú Katku si tam nechali a Heatcliff bežal na búrlivé výšiny a povedal o mne slúžke Ellen. Od vtedy Katka udržovala styky s Lintonovcami. Mladý Edgar Linton požiadal o ruku Katku. Ona to prijala. Keď o tom hovorila s Ellen náhodou to počul Heatcliff ako Katka povedala ,že si nemôže vziať Heatcliffa lebo by sa celkom znemožnila. Keď toto Heatcliff počul ušiel a neukázal  sa tri roky.
Katka po svadbe s Edgarom prehovorila Ellen Deanovú aby šla s nimi do drozdova. Mali spolu dcéru Katku.
Prešli tri roky a vrátil sa Heatcliff. Vyhral v kartách Búrlivé Výšiny od Hindleyho. Heatcliff bez súhlasu Edgara si zobral jeho sestru Izabellu a spolu ušli. Manželka Edgara umiera. O nejaký čas sa vrátili a nasťahovali sa na Búrlivé Výšiny. Hindleyho žena umrela a za čas aj on. Izabella ušla od Heatcliffa. Narodil sa im syn Linton. Po smrti Izabelly si ho zobral Heatcliff na Búrlivé Výšiny. Dcéra Edgara Lintona Katka sa s ním skamarátila a chodievala za ním na Búrlivé Výšiny. Jej otec s tým ale nesúhlasil. Heatcliff potom prinútil Katku zobrať si jeho syna lebo vedel že ten dlho nepožije a jej otec takisto nie. Na silu si ho musela vziať nakoľko ju držali zavretú aj so slúžkou Ellen na Búrlivých Výšinách. Po svadbe jej otec Edgar Linton zomrel. A majetok tak pripadol na syna Heatcliffa. Ten však krátko po svadbe umrel tiež. Katka musela bývať na Búrlivých Výšinách. Postupom času sa Katka zaľúbila do Haretona a po nečakanej smrti Heatcliffa sa zobrali.

HONORE DE BALZAC
Otec Goriot
(román)
Stručný životopis:
Je to francúzsky autor, ktorý dokonale načrtol stránky duchovného , mravného i sociálneho života francúzskej spoločnosti v polovici 19. storočia.
Narodil sa v mestečku Tours. Študoval právo. Celý život túžil byť bohatý a patriť k najvyššej francúzskej spoločnosti. Dal sa na špekulácie, kúpil zlatú baňu, ale zlato nenašiel a tak skrachoval. začal sa venovať literárnej tvorbe a jeho diela sa stali vyhľadávaným čítaním pre francúzsku vyššiu spoločnosť. Podáva nám kritiku kapitalistickej spoločnosti. Neustále prenasledovaný veriteľmi, na sklonku života sa oženil s poľskou šľachtičnou Evelínou Hanskou.
K najvýznamnejším dielam autora patria: Šagrémova Koža, Louis Lambert, Eugenia Grandetová
Spisovateľ vytvoril románoví cyklus – 97 románov – jednotlivé romány aj na seba nadväzujú a postavy prechádzajú s jedného diela do druhého. Základnými dielami cyklu – Ľudská komédie sú Otec Goriot, Stratené ilúzie, Lesk a buda kurtizán.

Dej:
Otec Goriot bol bývalý cestovinár, ktorý zbohatol v porevolučnej kríze, veľmi zbožňoval svoju ženu, malo dve dcéry, staršiu Anastázie a mladšiu Delphine. Po 7 rokoch neskaleného šťastia stratil Goriot svoju ženu a tak sa u neho až do nerozumnosti rozvinul otcovský cit.
Ubytuje sa v penzióne Vaugnes. Najíma si najdrahšiu izbu. Nemá peniaze a tak sa sťahuje na vyššie poschodia, kde sú izby lacnejšie, niekedy ho navštevujú dve dievčatá, čo sa obyvateľom penziónu nepozdáva. Až sa však po čase dozvedia, že sú to jeho dve dcéry, hneď im je všetko jasné. Goriot svoje dcéry vychovával ako vedel. Chcel, aby boli šťastné, a tak im dával všetko na čo si pomysleli. Dcéry rozmaznával, dával im všetko, čo mal, len aby im zabezpečil šťastnú budúcnosť. Keďže na seba nemíňal skoro nič, mohol z peňazí, ktoré mal, našetriť na dosť bohaté vená pre svoje dcéry. To im umožnilo vydať sa za mužov z vyšších spoločenských vrstiev. Anastázie sa chcela dostať do najvyšších kruhov v Paríži, preto si zobrala grófa de Restanda, ale popri čom si vydržiavala milenca Maxima. Delphine mala rada peniaze, preto sa vydala za bankára nemeckého pôvodu Nucigena, ktorý sa neskôr stal barónom svätej ríše rímskej. Pokiaľ im mohol dávať Goriot dostatočné množstvo peňazí, bol miláčikom oboch dcér, no keď už nemal skoro nič, dcéry sa k nemu nepriznávali a odmietali ho prijímať do svojich domovov.
Goriot opovrhnutie dcér prijal veľmi ťažko a utiahol sa do penziónu pani Vaupucrovej.
V penzióne žil s ďalšími 18 spolubývajúcimi, ktorí sa z rôznych príčin dostali skoro na spodok spoločnosti. V penzióne o čom nemali dobrú mienku. Jeho život začal pozorovať študent Rastignac, ktorý bol veľmi ctižiadostivý a tiež túžil dostať sa na špičku spoločnosti, čo sa mu začalo dariť pomocou údajnej sesternice, ktorá ho uviedla a zoznámila s jednou z Goriotových dcér s Delphine. Vzájomne sa zaľúbili a začali udržiavať milenecký pomer.
Vďaka tomu si ho otec Goriot obľúbil a stal sa mu najbližším človekom v penzióne. Jeden z ľudí v penzióne, Vautrin, prehováral Rastignaca, aby si zobral jedno dievča z penziónu, ktorej nechcel dať otec jej peniaze, ale Vautrin povedal, že by zariadil, aby dievča tie peniaze dostalo. Rastignac váhal, ale nakoniec sa rozhodol pre Delphine. Vautrin mu napriek tomu, ak by si to rozmyslel, dal šek na 12 000 frankov. Rastignac ho odložil do svojej izby. Veľmi si s Goriotom začal rozumieť, Goriot dokonca pomáhal Delphine zariadiť pre Rastignaca byt. Ku koncu začali všetci z penziónu odchádzať, Vautrina na udanie pani Michonneauovej zatkli.
Goriot s Rastignacom chceli odísť na druhý deň. Podvečer prišli za Goriotom dcéry. Najprv Delphine, ktorá sa chcela s otcom len porozprávať a neskôr Anastázie, ktorá potrebovala peniaze pre svojho milenca, na jeho záchranu. Rastignac, ktorý bol vo vedľajšej izbe, ale oni o čom nevedeli, sa rozhodol, že jej pomôže šekom od Vautrina. Sestry sa medzitým pohádali a ich otec z toho prežíval nesmierne muky. Do toho prišiel Rastignac a dal jej ten šek. Dcéry odišli a Rastignac sa začal chystať na ples, kam chceli všetci traja ísť. Otcovi Goriotovi sa pohoršilo, a tak išiel Rastignac za Delphine, aby pri ňom zostala. Delphine to odmietla a donútila ho, aby šiel s ňou na ples. Po návrate sa ponáhľal za otcom Goriotom, ale Delphine išla domov spať. Goriot, keď prišiel Rastignac, už mlel z posledného, ale stále dúfal v príchod dcér. Skoro úplne na konci vyriekne tieto strašné slová: „Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú.“
Goriot zomrel opustený a sám. Anastázie dobehla neskoro, bol už mŕtvy a ona všetky svoje zlé činy voči otcovi oľutovala. na pohrebe Goriotovi nebol nikto okrem Rastignaca. Bol z toho veľmi smutný a rozhodol sa, že sa za to grófkam pomstí. na náhrobný kameň dal napísať: „Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restand a barónky de Nuncigen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“
Na koniec sa Rastignac vyhráža celej parížskej spoločnosti a ide odvážne v ústrety svojim cieľom.


Charakteristika:
Otec Goriot: obchodník s cestovinami, ktorý skrachoval, pre svoje dcéry by obetoval aj svoj život 
Rastignac: študuje právo, chce dosahovať úspech, má svoje ciele
Anastasie a Delphine: po výdaji sa z nich stávajú vznešené dámy, otca potrebujú len pre peniaze, nevďačné, sebecké, namyslené



ĽUDOVÍT KUBÁNI 
Valgatha
(román)
Stručný životopis:
Patrí k predstaviteľom slovenskej literatúry matičného obdobia. Okrem eposu Radziwilovna kráľovná poľská písal aj krátke prózy a to sú: Mendík, Hlad a láska, Čierne a biele šaty, Emigranti, Suplikant, Valgatha

Dej:
Kubániho román Valgatha je z čias pôsobenia Jána Jiskru z Brandýsa na Slovensku. Je na čele boja bratríckych vojsk proti Huňadymu. zameraný je na spolužitie slovenského a maďarského národa. V tomto románe je zobrazený život na slovenských hradoch, scény z vojnových bitiek a gemerská príroda. Zobrazuje v ňom zbytočnosť boja českých a slovenských bratríckych vojsk proti Huňadymu. Prirovnáva ich k blúdiacim kométam, ktoré sa jedna druhej nemôžu vyhnúť, preto do seba narážajú. Blíži sa aj zmierenie Slovákov a Maďarov. Predstaviteľom je kňaz Broško. chce zmieriť tieto bojujúce sily, preto umožňuje tajné schôdzky medzi Valgathovou dcérou Milicou a Lackom Huňadym, synom správcu Uhorska. Milica má Lacka rada, ale je sľúbená Kraskovi a toto rieši Kubáni vo svojom diele.
Konflikt medzi závisťou a slobodou. Krasko sa s tým zmieri hoci má Milicu rád a stáva sa Lackovým priateľom. Medzi tým vystupuje gróf Cilly, ktorý chce zabrániť sobášu týchto dvoch mladých ľudí a tým súčasne vyvoláva medzi nimi rozpory.
V románe vystupuje rytier Valgatha, ktorý sa dá ovplyvniť nepriateľom, väčšmi dôveruje jemu než vlastnému okoliu.
Naproti tomu je hrdina Krasko, ktorý nie je statočný a čestný nielen v boji, ale aj v súkromnom živote. Huňady a jeho syn predstavujú sily, ktoré by mali spojiť záujmy Uhorska a zabezpečiť jeho rozvoj. JONÁŠ ZÁBORSKÝ
Dva dni v Chujave
(novoveká povesť)
Stručný životopis:
Narodil sa v Záborí neďaleko Martina v chudobnej zemianskej rodine. Bol farárom. Dosť vystupoval proti Štúrovi. Dostal sa do nemilosti slovenskej inteligencie. Mal spory aj s vrchnosťou. S evanjelickej viery prestúpil na katolícku. Krátky čas pôsobil aj vo Viedni, ale nesúhlasil s Bachovim absolutizmom a nakoniec dožil na biednej fare v Župčanoch neďaleko Prešova. Tvorba: písal básne – zbierky Bájky, Žehry
Záborský vo svojich prózach reagoval na všetky udalosti s porevolučného obdobia. v prácach Kulifaj, Šofránkovci, Frndolina, Hlosík medzi vzbúreným ľudom, Panslavistický farár, Dva dni v Chujave. Autor čerpal námet so svojich skúseností v Župčanoch a je to kritika na byrokraciu a zemianstvo, ale autor sa snaží aj nájsť východisko zo zlého sociálneho a duchovného postavenia Slovákov.
Ďalšia tvorba:	Faustiádia - kritika na sociálne pomery vo vtedajšom Uhorsku,         veselohra Najdúch.

Dej:
Novoveká povesť Dva dni v Chujave, rozdelená autorom na dve časti, „Deň škaredý“ a „Deň pekný“, načrtáva obraz zaostalej feudálnej dediny Chujavy (Záborského pôsobiska Žubčian), ako ju poznal z vlastnej skúsenosti, i jeho predstavu – víziu o sociálnej a duchovnej premene Chujavy v budúcnosti.

1. časť: „Deň škaredý“
Autor tu zobrazuje život v zaostalej Chujave, do ktorej prichádzajú predstavitelia vládnej moci, zástupca slúžneho „pán s veľkým nosom“ a cestmajster. Najprv odoberajú kôpky štrku pri ceste a hoci sú primalé iba tie, ktoré navozil zeman Kobzay, predsa pokutu prisúdia obci. V tomto prisudzovaní „panskej“ spravodlivosti pokračujú aj v kaštieli Kobzayho. Svojvôľa predstaviteľov mocenského aparátu i úžerníkov, pôsobí na sociálny, duchovný i mravný život sedliackeho ľudu zhubne (úpadok gazdovstiev, pijanstvo, duševná zaostalosť, národná neuvedomelosť). Autor s vnútorným rozhorčením zachytáva satirický obraz utláčateľov (zeman Kobzay, farár Čulík, židovskí krčmári, úradníci), ale nič nezľavuje ani pri kritickom zobrazení postvá z ľudu (Lipnický, Humenský, Kožuch, Bučák a ďalší).

2. časť: „Deň pekný“
Stretávame sa tu s oslavou narodením farára Rastica. Farár Rastic rozpráva svojim hosťom o tom, ako v spolupráci s úradníkom Rozumovským, pravotárom Stupnickým a učiteľom Semenákom premenil zaostalú Chujavu na modernú, kultúrnu obec. Zásluhou učiteľa Semenáka sa zmenila výchova v škole, zriadila sa opatrovňa pre malé deti, spoločnými silami zriadili spoločnú sýpku, odkúpili Kobzayho majetok a na ňom spoločne hospodárili. Po vyhorení Chujavy spojenými silami stavali novú, úhľadnú obec. Ľud v nej žije kultúrnejšie a dôstojnejšie. MARTIN KUKUČIN
Dom v stráni
(román)
Stručný životopis:
Narodil sa na Orave v Jasenovej. Vl. menom sa volal Matej Bencúr Vyštudoval za učiteľa. Táto práca ho veľmi neuspokojovala. Odchádza do Prahy študovať medicínu. Tu sa zapája do študentskej činnosti. Spolupracuje so študentmi Slovákmi, ktorý sú v Prahe. Zoznámil sa s juhoslovanským kupcom Didoličom. Odchádza s nim na ostrov Brač. Oženil sa s jeho dcérou Pericou. Vykonával lekársku prax, venoval sa literárnej činnosti. Krátky čas pobudol v Punta Arenas v Južnej Amerike. Po vzniku Československa sa vrátil, ale znechutený pomermi znova odchádza do Juhoslávie a tam aj zomiera. pochovaný je v Martine.
Jeho literárnu tvorbu možno rozdeliť na diel: s dedinskou tematikou, so študentských čias, s pobytu v Juhoslávii a v Južnej Amerike. Jednou z poviedok s dedinskou tematikou je aj poviedka Neprebudený, Keď báčik z Chohoľovia zomrie
Ďalšou poviedkou sú Dies Irae (Dni hnevu). V tomto diele autor zobrazil prenikanie kapitalizmu na Slovensku dedinu. Tematika viažuca sa k pobytu v Prahe: Na obecnom salaši, Pred skúškou
Študentská tematika: Keď bol Matej malý, Veľkou lyžicou, Vakácie, Mladé letá
Z pobytu na Brači: Dom v stráni 
Z pobytu v Južnej Amerike: Mať volá
S historickou tematikou: Lukáš Blahošej Krasoň, Bohumil Valizlosť Zábor, Klbká, Košútky
Divadelné hry: Komasácia, Bacúckovie dvor
Román: Prechádzky po Patagónií

Dej:
V živote sú dve veci: Láska a smrť. Román získal aj prímenie „Román o živote". Rieši tu problémy každodenného života. V tom čase sa k moci dostáva buržoázia, ktorá odsúva zemianstvo, ktoré aj tak spelo k záhube. Jeho záhubou bolo lipnutie na starých tradíciách a zásadách.
Kniha dom v stráni opisuje život obyčajných ľudí vtedajšej doby v Juhoslávii. Dej sa točí okolo Mateho Beraca a jeho rodiny.

Mate má dobrú, pracovitú ženu Jeru a 3 deti. Syn Ivan je už ženatý s Baricou a majú dvoch chlapcov. Dcéry Matija s Katicou sú v službe v meste. Matija už má svojho milého, ale Katica na svoju lásku ešte len čaká. A dočkala sa. Raz bola aj s Matijou na fiere a šli na dedinskú zábavu. Lenže Katici sa tam nepáčilo. Prišiel za ňou aj jej bývalý priateľ, Raško Bobica, ale ona ho odmietla. Potom sa šli pozrieť na panskú zábavu. Tam ich vzal dovnútra Niko Dubčic, bohatý mladý statkár. Aj si s Katicou zatancoval, ale za chvíľu prišiel po ne otec Mate. Museli odísť, ale Niko aj tak začal za Katicou chodiť. Všetko sa dobre vyvíjalo, neskôr sa aj zasnúbili. Nikova matka bola síce proti, jednak preto, že boli bohatší, jednak preto, že dala pre Nika do kláštora vychovať mladé dievča, Doricu. Ale nič nedala najavo. Iba mala 1 podmienku, aj s Katiciným otcom Matem, ktorý je takisto proti sobášu, aby sa zobrali až po roku. Mladí súhlasili. Lenže, nanešťastie, Nikov krstný, Doricin otec, ochorel. Preto povolali Doricu z kláštora navždy domov. Niko ju šiel čakať. Spočiatku si ju moc nevšímal, ale postupne ju začal porovnávať s Katicou. Tak ju sledoval dlhšiu dobu a, ani nevedel ako, zaľúbil sa do nej. Ale nechcel si to priznať a šiel za Katicou. Tá nebola doma a Nika zastavila na kus reči jej matka, Jera. Stále vravela len o peniazoch a daroch. Nikovi sa strašne protivila. Predstavil si, že aj Katica bude taká o pár rokov a nad tým sa zhrozil. Radšej odišiel. Neskôr už normálne dával najavo, že ľúbi Doricu. Katica bola z toho veľmi nešťastná, ale už nič nezmenila Chcela robiť Dorici výstupy, ale Niko jej v tom zabránil, že Dorica za nič nemôže. Šora Anzula bola veľmi rada, že Niko si predsa zoberie Doricu. Niko sa rozprával s Paškom Bobicom, ktorý Katicu ešte stále ľúbil a povedal, že má za ňou znovu chodiť. Mate ochorel, všetci z Dubčicových ho boli pozrieť. Niko sa tam porozprával s Katicou. Tá sa vrátila ku Paškovi. Starý Mate, keď zistil, že má už všetky deti na pokoji, bol veľmi šťastný, no z choroby ho to nevyliečilo a skonal.

IVAN KRASKO
Nox et solitudo
(Noc a samota)
(zbierka básni)
Stručný životopis:
Narodil sa v Lukovištiach v Gemeri. Študoval v Brašove a v Prahe – chemický inžinier. Pôsobil ako chemický inžinier v Kloboukach a mestečku Slaný. Počas 1. svetovej vojny bol na talianskom aj ruskom fronte. Žil aj v Piešťanoch po skončení vojny. Pochovaný je v rodných Lukovištiach. Krasko bol aj stúpencom impresionizmu a symoblizmu.
Jeho najznámejšou zbierkou je Nox et solitudo. Táto poézia vznikla v období, keď bol Krasko ďaleko od domova, svojich blízkych a preto sú básne spomienkami na rodný kraj, na matku, pričom Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu. Všetko podrobuje osobnému pohľadu. Napr. Vesper dominice – Nedeľný večer.
V Kraskovej poézii nájdeme aj ľúbostné motívy Plachý akord, motívy prírody Topole, Zmráka sa, nad vlastným životom a svojimi problémami sa zamýšľa v básni Quia pulvis sum, Krasko vyjadruje aj kritiku na politickú pasivitu v slovenskom predvojnovom živote v básni Jehovah.
Ďalšia básnická zbierka sú Verše – v tejto básnickej zbierke je v popredí ľúbostný zážitok, sú tam viaceré póly, je to ľútosť za dávnymi láskami, ale aj pocit akého si vyrovnania. Básnik si čoraz viac uvedomoval nadosobné hodnoty života a preto sa jeho osobné smútky menia na smútky celonárodnej a sociálnej povahy. Sú to básne Otcova roľa, Baníci, Otrok, Topole.
Krasko písal aj poviedky, napr. Sentimentálne príhody, List mŕtvemu, Naši, prekladal aj z nemeckej a rumunskej literatúry.

Šesť hodín je

V básni dáva autor do protikladu obyčajného robotníka a seba samého. Robotníka po práci čakajú doma blížni, rodina. Naproti tomu, autor sa cíti osamelý, opustený, silu čerpá z viery v Boha.

Chladný dáždik

Začiatok básne je opis jesennej prírody. Pochmúrnu atmosféru prírody prenáša na svoje pocity – pociťuje smútok a bôľ, z ktorého sa snaží nájsť východisko.

Balada

Autor umiestnil dve lyrické postavy do večerného prostredia. V básni je na symbolickom jednom dni vykreslené odlúčenie dvoch ľudí za cieľom nájdenia stratenej dôvery, lásky. Autor hovorí, že človek si druhého človeka začne vážiť až vtedy, keď ho dlhšiu dobu nevidí. Zároveň prechádza do smútku, pretože v jeho prípade odlúčenie nepomohlo.








3. ročník

ERNEST HEMINGWAY
Starec a more
(novela)
Stručný životopis:
Bol americkým spisovateľom. Bol synom lekára a speváčky. Počas 1. svetovej vojny sa prihlásil ako dobrovoľník talianskeho červeného kríža. Bol tam aj ranený. Po skončení 1. svetovej vojny nedokázal nájsť zmysel života a pohyboval sa v bohémskej spoločnosti.
Počas občianskej vojny bol aj v Španielsku a cez 2. svetovú vojnu pôsobil ako vojnový korešpondent. Hemingway bol niekoľkokrát ženatý, ale zvyšok života strávil na Kube a život ukončil pravdepodobne samovraždou. Autor je nositeľom Nobelovej ceny.
Tvorba:
Z obdobia pobytu na Talianskom fronte napísal dielo Zbojom zbraniam, ktoré je odsúdením vojny a všetkých jej krutých následkov. Zo Španielskej vojny napísal román Komu zvonia do hrobu. Na Kube napísal novelu Starec a more. Dej:
Dej sa začína v rybárskej osade. Starec Santiago už 84. deň na mori nič nechytil. Predtým s ním chodil Manolin, ale po 10-dňoch neúspešného lovu mu rodičia povedali, aby chodil s inou bárkou, šťastnejšou. Ale chlapec mal starca veľmi rád. Ten ho brával na more už od 5-tich rokov a chlapec sa od neho veľa naučil.
85. deň vychádzal starec na more s istotou, že niečo chytí. Všetky svoje veci si odniesol zo svojej starej chatrče do bárky. „Chatrč zhlobil ktosi z tuhých listov kráľovskej palmy. Bola v nej posteľ, stôl, jediná stolička a na hlinenej podlahe rozprestieralo ohnisko na drevené uhlie.“

Vybral sa ďaleko na more, kde sa mu podarilo chytiť obrovského mečúňa. Ryba ho ťahala za sebou 3 dni, keď už bola unavená, vtedy sa mu aj po prvý krát ukázala. „Na slnku celá žiarila, hlavu a chrbát mala tmavofialovú a pruhy na bokoch boli v slnečnom svite široké a svetlolevanduľové. Rypák mala dlhá, ani baseballová pálka a zúžený ako rapír. Celá sa zdvihla z vody a potom sa do nej hladko vnorila ako skokan. Starec pozoroval, ako sa potápa jej velikánsky kosovitý chvost a lano sa rýchlo začalo odvíjať“

Starec bol už veľmi slabý a vyčerpaný, pretože skoro nič nejedol a nepil. Skoro aj odpadol. Jeho jedinými kamarátkami na mori boli lietajúce ryby. Podvečer začala ryba krúžiť, a to bol pre starca znak o tom, že je už unavená. Musel začať konať. Pomaly jej skracoval lano, ale nie a nie ju zabiť. „Ryba ty ma zabíjaš. Veď máš na to právo. Nikdy v živote som nevidel väčšieho, krásnejšieho pokojnejšieho tvora, ako si ty, sestra moja. Pre mňa za mňa, zabi si ma. Čerta sa starám, kto koho zabije.“

Onedlho ju však predsa chytil. Priviazal ju o bok lode a vydal sa na cestu späť, domov. Ale ani cesta domov nebola nijak jednoduchá. Cestou narazil na žralokov, ktorý mu skoro celú rybu zažrali, i keď im ju starec nedal ľahko. Piatich z nich dokonca vlastnoručne zabil.
Keď prišiel domov, z ryby ostala už len hlava a chvost. Bol veľmi unavený a preto keď išiel do chatrče, musel si cestou päť krát oddýchnuť. Ráno, keď sa zobudil, bol pri ňom už malý chlapec Manolin, ktorý mu doniesol kávu.
Všetci boli prekvapený, akú veľkú rybu dokázal starec ešte chytiť. Manolin mu sľúbil, že už bude chodiť na more len s ním. Hlavná myšlienka: 
"Človeka možno poraziť, nie však zničiť."

Charakteristika:
Santiago: „Starec bol chudý a vyziabnutý, šiju mu zbrázdili hlboké vrásky. Tvár mu pokrývali hnedé škvrny kožnej rakoviny. Po oboch lícach sa mu škvrny šírili až na krk. Ruky mal posiate hlbokými jazvami od lán, ktorými vyťahoval ťažké ryby. Jazvy neboli čerstvé. Boli staré ako trhliny na púšti, kde po vode a rybách už dávno niet ani chýru, ani slychu.“



ROMAIN ROLLAND
Peter a Lucia
(novela)
Stručný životopis:
Vo francúzskej literatúre sa v medzivojnovom období okrem realizmu vytvorili aj iné umelecké avangardné smery a toto sa odrazilo aj na tvorbe R. Rollanda. Vyštudoval históriu, bol profesorom na Sorbone. Mal aj hudobné vzdelanie a venoval sa literárnej tvorbe.
Tvorba: Divadlo revolúcie, Hra o láske a smrti, Ján Krištof (román Rieka) 
Krátko po 1. svetovej vojne vydáva autor román Dobrý človek ešte žije. Z ďalšej tvorby je to román Očarená duša. Veľmi známa je aj jeho psychologická novela Peter Lucia. Autor tu dáva symbolicky pochovať rozvíjajúci sa ľúbostný cit mileneckej dvojice Petra a Lucie tragickou smrťou pod ruinami zbombardovaného chrámu.
Dielo je akousi obmenou hry lásky, života a smrti. V diele sa prelínajú tieto témy s patetickou strohosťou a veľkým rozprávačským umením. Je to  určitý prejav Rollandovho bytostného odporu proti vojne. Láska je pre Rollanda jednou zo zbraní, ktorými najlepšie možno bojovať proti nezmyselnej vojne a rovnako nezmyselnej smrti.

Dej:
Román sa odohráva v krátkom časovom období, čo zvýrazňuje sám autor, od stredy 30. januára do 29. marca 1918. Jeho hrdinami sú dvaja mladí ľudia - Peter a Lucia, ktorý sa spoznajú večer 30. januára vo vagóne podzemnej železnice. Stretávajú sa práve v deň, keď padnú prvé civilné obete vojny. Už pri prvom stretnutí sa do seba zaľúbia, spoznávajú, že sú si súdení. Niekoľko dní neskôr, keď sa opäť stretnú sa začína ich spoločný vzťah. Žijú svojím vlastným, zaľúbeným a egoistickým svetom, žijú vo vojnovom Paríži, ale vojna pre nich neexistuje. Žijú len sami sebou, nevšímajú si tragédiu a smrť okolo seba. Neveľmi sa zamýšľajú nad vojnou a nad tým čo prináša. Pre nich je akýmsi neželaným doplnkom ich života. A keďže nad nimi visí ako Damoklov meč hrozba Petrovho odchodu na front, snažia sa, čo najlepšie prežiť svoje krátke šťastie. Každý deň im ako zákruta odokrýva nové obrazy a perspektívy, ale každým dňom silnie aj volanie smrti, ktoré však prehlušuje ich ľúbostný vzťah.
 Keď 29. marca vstúpili do kostola, aj keď neboli nábožne založený, ich šťastný život sa uzatvoril. V kostole na nich čakala smrť. Práve v okamihu, keď sa spojili pred bohom, pochoval ich pilier, ktorý zhodilo bombardovanie kostola.


Charakteristika:
Peter: mladý, dospievajúci človek, ktorý má plno otázok, na ktoré mu jeho rodičia do zakonzervovaným myslením nevedia odpovedať. Do jeho života vstupuje vojna i láska. Prežíva šťastnú ale  tragickú lásku. Je vnímavý, láskavý a jemný. Svoje životné šťastie našiel v tom, že miloval a bol milovaný.
Lucia: polosirota, jej otec zomrel zodratý prácou. Je maliarkou z nutnosti, jej život bol poznačený malomeštiackou hrdosťou jej starých rodičov. Je hrdá, srdečná, vnímavá. Koniec jej krátkeho života bol naplnený šťastím a láskou, avšak poznamenaný vojnou.

ERICH MARIA REMARQUE
Na západe nič nového
(román)
Stručný životopis:
Bol veľkým odporcom vojny a patril do generácie, ktorá priamo zo školských lavíc musela odísť na front. Bol nemeckým spisovateľom. Narodil sa v rodine knihviazača. Bol učiteľom, obchodníkom, novinárom. pred nemeckým fašizmom r. 1932 utiekol do Švajčiarska a tam aj zomrel. Od r. 1916 prežil dva roky v zákopoch.
Svetový ohlas získal prvým dielom  Na západe nič nového. Názov je odvodený z novinovej lakonickej správy. Román je príbehom autorovej generácie, keď skupina študentov sa dostáva do zákopov a zisťuje, že predstavy o živote, o slušnosti, o úcte k predstaveným, ktoré ich naučili v škole sú im na nič, pretože vo vojne platia iné pravidlá, ktoré mnohých poznačili, alebo umlčali. Ďalším autorovým dielom je Cesta späť, kde autor čerpá námet z povojnového Nemecka. Podobný námet je aj v románe Traja kamaráti. Je to príbeh o priateľstve, láske a osamelosti.
Problémy emigrantov zobrazil autor v knihe Víťazný oblúk. Ďalším dielom je Noc v Lisabone.
Z ďalšej tvorby je to román Čas žitia a čas,  román Nebo nepozná obľúbencov. Hlavné postavy: Paul Bäumer, Katczinsky, Albert Kropp, Himmelstoss, Kammerich, Müller, Detering, Kantorek 

Dej:
Román sa skladá z 12 kapitol, nemá silnú hlavnú dejovú líniu, pretože je často prerušovaný rozhovormi a veľa priestoru tu dostávajú aj rôzne úvahy. Dejiskom je nemecko-anglický front.

Jednotka má neobyčajne veľa fajčiva a jedla. Keďže obvykle boli vyhladovaní, mohlo sa niečo také stať len omylom. Ale nebolo to tak.
Pred štrnástimi dňami totiž jednotka zložená zo stopäťdesiatich vojakov musela ísť dopredu a ubytovateľ dostal plnú dávku potravín. V posledný deň nečakane zaútočilo anglické delostrelectvo a tak sa vrátili len osemdesiati.
Celá chlapčenská, veľmi mladá, dvadsaťčlenná, gymnaziálna trieda pod vplyvom učiteľa Kantorka sa dobrovoľne prihlásila na front. Trieda bola rozhádzaná do niekoľkých cvičných jednotiek, ale Paul Bäumer, Müller, Kammerich a Kropp boli odvelení do deviateho družstva a zostali spolu. Ako veliteľa tohoto družstva bol privelený Himmelstoss, malý a zlý chlapík, ktorý bol v civile poštár a teraz ako veliteľ družstva sa cítil náramne dôležito.
Nechával s plnou poľnou a so zbraňou na holej, mokrej oranici cvičiť prískokom vpred a k zemi, pokiaľ sa vojak nezrútil obalený od blata. Po odvelení na front bol z tohoto neobvykle silného kolektívu prvý ranený Franz Kammerich, ktorí po niekoľkých Paulových návštevách po amputáci nohy a ťažkých psychických mukách zomiera. Po čase prichádzajú nováčikovia, ktorí sú dokonca ešte mladší. Katczinský je pre nich nepostrádateľný, neustále prekvapuje dobrou náladou a zlodejskými kúskami.
Na front prišiel Himmelstoss. Chlapci si ho počkali pred miestnou krčmou a vyplatili ho za všetko, čo si museli v prijímacom oddieli vytrpieť.
Družstvo sa dostalo na opevňovacie práce, kde prežíva ťažkú streľbu nepriateľa. Paul sa ukrýva v kráteri po granáte, zakrýva sa mŕtvym telom, ktoré ho ochránilo od črepín. Nepriateľ nasadzuje aj bojový plyn. Po dlhom čase boj prestáva a tí chpalci, ktorí prežili, zabíjajú vši. Majú ich toľko, že ich už prestalo baviť zabíjať medzi nechtami a rovno ich hádžu do ohňa. Medzi sebou rozvíjajú diskusiu, ako by bolo, keby sa vojna skončila a nastal mier. Už nevedia čo bude pre nich budúcnosť. Nevedia, čo možno očakávať od života.
Prichádza Anglická ofenzíva, prinášajú množstvo rakiev. Chlieb nemožno ubrániť od potkanov. Lopatkami ich surovo zabíjajú a oni sú také vyhladovené, že dokonca napadnú a zabijú psa. Po ďaľších náletoch prichádza pekný deň. Nebo je modré, bez oblakov a telá ranených, ktorých už nevedia, kam ich majú dávať sa rýchlo rozkladajú. Jednotku stiahnu do tyla, aby sa mohol vyformovať nový útvar. Rota potrebuje viac ako sto mužov. Himmelstoss sa po zážitkoch z prednej línie sa spriatelil s vojakmi. Paul dostáva dovolenku. Bolo to štrnásť a tri dni na cestu. Jeho mama je chorá a on sa nezdržiava neustáleho plaču. Oznamuje pani Kemmerichovej, že jej syn je mŕtvy. Navštívi ho aj otec. Matku, ktorá je v nemocnici s rakovinou, budú operovať.
Vracia sa na front a zisťuje, že jeho rota je nasadzovaná všade tam, kde je to nebezpečné, no jeho kamaráti ešte stále žijú. Zavraždí nepriateľa, ale keď vidí muky, ktoré mu spôsobil bodákom, pokúša sa mu v poslednej chvíli pomôcť. No po niekoľkých hodinách sa prestane zaujímať o človeka, ktorého ako prvého na fronte zavraždil, ale zachraňuje si vlastný život.
Nové Nemecké zbrane neprichádzajú, staré sú už nepresné, doktori robia aj z mrzákov zdravých bojovníkov. Vojna ale pokračuje. Všetci sú fyzicky, ale hlavne psychicky vyčerpaní. Paulovi priatelia po jednom zomierajú, až zostane ako jediný z jeho triedy. Trochu sa nahltal plynu a tak dostáva dva týždne volno. Neustále verí, že bude prímerie a skončí sa vojna. On tento koniec ale už nezažil.
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že správa z bojiska sa obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové…


Motto:
„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú – poznačila vojna – I keď unikla jej granátom.“



JOZEF CÍGER HRONSKÝ
Jozef Mak
(sociálno-psychologický román)
Stručný životopis:
Pochádzal zo Zvolena. Vyštudoval učiteľský ústav. Zúčastnil sa 1. svetovej vojny na talianskom fronte. Jeho povojnová činnosť je spätá s Maticou. Po r. 1945 emigroval do Rakúska, Talianska a do Argentíny. Venoval sa spolkovej činnosti. Pochovaný je v Martine.
Tvorba: U nás, Domov, Medové srdce – poviedky a novely, Na Bukovom dvore, Pisár Gráč, Svet na trasovisku, Podpolianske rozprávky, Chlieb, Sokoliar Tomáš, Zlaté hodinky, Kremnické povesti. Najvýznamnejším jeho dielom je román Jozef Mak.
Písal aj diela pre deti ako sú Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik

Dej:
Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa vdove po Jánovi Makovi. Nikto mu nechcel ísť za krstnú mať, až napokon šla Hana Meľošová, ktorá bola ich susedka. Jozef mal nevlastného brata Jána, ktorý sa oňho staral. No nesprával sa k nemu dobre, vyčítal mu, že ho musí živiť. Matka chcela zabrániť nesvárom medzi bratmi, a tak poslala Jozefa do hôr k pastierom, kde sa mu vodilo lepšie. No nechcel tam zostať navždy. Zišiel z hôr do dediny a začal pracovať ako drevorubač. Bol pracovitý a ľudia si ho za to vážili. Jozef sa zaľúbil do Maruše Meľošovie, dcéry svojej drsnej matky a chcel sa s ňou oženiť. S ťažkosťami, ale predsa, si postavil aj vlastný dom na Jánovom pozemku. No prišla vojna a Jozef musel odísť na front. Túlal sa dlho po svete, bol aj zatvorený pre svoje názory. Dozvedel sa, že Maruša sa vydala za jeho nevlastného brata Jana. No napriek tomu sa vrátil do rodnej dediny. Keď prišiel, Maruša s Janom bývali v jeho novom dome. Týmto veľmi utrpel citový život Jozefa Maka. Ťažko mu bolo žiť vedľa Maruše ako svojej švagrinej. No on pretrpel všetko len vo svojom vnútri a navonok sa nebúril. Napokon sa oženil s Julou Petriskovie, ktorú ale nemal rád. Jula mala jednu ruku nevládnu a jej rodina si myslela, že sa nikdy nevydá, a tak si z nej urobili slúžku. „Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti.“

Jula však porodila zdravého syna. Spočiatku si myslela, že keď ju Jozef nebil, nemal ju rád, lebo bola celý život zvyknutá, že ju bili. Medzitým Jano odišiel do Ameriky hľadať šťastie. No Jozef ho po roku stretol na jarmoku v meste. „Jozef ostal stáť ako stĺp, ustrašila sa Janova tvár, a akoby sa boli dohovorili, obaja zdvihli ruky, chytili sa za košele na prsiach. Prvý sa spamätal Ján. Pozrel sa na všetky strany, potom zažmurkal, ponaprával si tvár a spustil ruky. Čože tu robíš, Jožo? Ľaľa, akoby si z neba spadol.“

 Maruša začala piť. Raz sa veľmi opila, padla do kotla s horúcou vodou a umrela. „Maruša visela na okraji zvárky ako prehodená handra, spodná časť tela vonku na vzduchu a horná časť v teplej vode.“
Jula s Jozefom nedávali najavo, že sa majú radi. Až na Julinej smrteľnej posteli to vyšlo najavo. „Nehnevaj sa na mňa, Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola bys som sa držala života tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo ...“

 Jula zomrela po pôrode druhého dieťaťa. Jozef sa musel ďalej prebíjať životom sám. „Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo.“

Životnou filozofiou Maka je:
"Trp Jozef Mak - Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete Jozef Mak."



MILO URBAN
Živý bič
(unimalistický román)
Stručný životopis:
Narodil sa na Orave v Rabčiciach. Štúdium nedokončil z finančných dôvodov. Stal sa pomocným redaktorom v denníku Slovák.
V r. 1940-1945 pôsobil ako redaktor denníka Gardista. Po r. 1945 emigroval do Rakúska. Potom sa vrátil, ale nesmel vykonávať publikačnú činnosť. Žil v Chorvátskom Grobe aj v Bratislave a tam aj zomrel.
Jeho prvé literárne diela sú poznačené tradíciami slovenských realistov. Jeho známejším dielom je novela Jašek Putliak spod Bučiny, zbierka noviel Výkriky bez ozveny, novela Za vyšným mlynom, Z tichého frontu.
Najväčší úspech však autor dosiahol románom Živý bič. Je to román s tematikou 1. svetovej vojny, avšak sa neodohráva priamo na bojisku, ale podáva nepriame svedectvo o krutosti a neľudskosti vojny pomocou opisu udalostí v hornooravskej dedinke Ráztoky, ktorá je vzdialená od civilizácie, "Pánu Bohu za chrbtom", ale vojna ju neminula a pod jej vplyvom sa menia mnohé ľudské osudy.
Z ďalšej tvorby: Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá – voľne nadväzujú na Živý bič, Spomienky hájnikovho syna, Na brehu krvavej rieky, Sloboda nie je špás.

Hlavné postavy:
Stará Ilčička – vdova, ktorá žila iba pre svojho syna. Bola priama, pracovitá, ktorá sa na konci pomiatla.
Štefan Ilčík – smelý a usilovný mládenec, ktorý sa nebál vojny, ale bál sa nechať matku samú, aby nezahynula od hladu. Bol silný a odvážny. Mal 19 rokov.
Ondrej Koreň – bývalý vojak, statočný, priamy a rozhodný. Na vojne prišiel o hlas a ruku.
Notár Okolický – vrchnosť, veľmož, ktorý využíval svoje postavenie a trýznil ľudí. Počas vojny, bol pánom a vyciciaval pracujúcich ľudí. Považoval sa za nadradeného. Richtár Vorčiak – zvolený ľudom z Ráztok. Keď chcel spraviť po vôli vrchnosti, ukrivdil dedinčanom. Bol veľký zbabelec.
Dekan Mrva – Náboženský hodnostár, ktorý chápal pospolitý ľud a snažil sa mu pomôcť a povzbudiť ho v časoch vojnu.
Jano Kurňava – Jonáš – Tvár mal pošinutú doľava, malé zlé oči. Donášal vrchnosti pre peniaze, ale uvedomil si svoj omyl a zmenil sa. Matej Kramár – 50 ročný, statný muž, ktorý si bránil to málo, čo mal, bránil slobodu ľudí, kvôli čomu aj niekoľkokrát sedel vo Vranove.
Eva Hlavajová – podstivá dedinčanka, ktorú zviedol Okolický. Narodil sa jej syn. Zaplatila za neveru – utopila sa.
Adam Hlavaj – dezertér (zbeh), muž Evy, odvážny, prešibaný, spravodlivý. Mal syna Adama. Ranila ho Evina nevera.
Sivonka – Starala sa o Evine nemanželské dieťa.
Anqyal – žandár, nadbiehal Kriste.
Trnčík – brat Evy Hlavajovej. Skrýval Adama.
Györi – veliteľ vojska

Dej:
Dej sa odohráva na severnom Slovensku, v Trenčíne a vo Vranove, počas 1. svetovej vojny. Dielo sa kompozične delí na dve časti, ktorých dejová výstavba je odlišná. 1. časti "Stratené ruky" je vytvorená kompozične samostatnými, krátkymi príbehmi, ktoré sa viažu k jednotlivým postavám. Je neucelená, tvoria ju krátke príbehy,  navzájom kontrastné, zobrazujúce osudy obyvateľov dediny a to ako vojna zasiahla do ich životov. 2. časť „Adam Hlavaj“ je už ucelená, má reťazovitý dej, udalosti nasledujú jedna za druhou a jednotiacim prvkom je postava Adama Hlavaja. Epické rozprávnie sa strieda s lyrizovaným opisom, najmä prírody, ktorej mal Urban veľmi blízko, opis je už hlbším ponorom do individuálneho a spoločenského bytia. Používa dialóg i vnútorný monológ, postavy sú jednotlivé, ale aj skupinové, dedina koná a reaguje ako jeden človek, z toho dostal román pomenovanie unimalistický. Jazyk je spisovný aj hovorový, najmä v dialógoch dedinčanov.

1. časť: „Stratené ruky“
Ráztochy je malá dedina na severnom Slovensku. Vojnu poznali v dedine len z rozprávania starého Komára, a mysleli si, že zlí sú v nej trestaný a dobrí vždy vyhrávajú. Až keď začali prichádzať zmrzačený vojaci (Ondrej Koreň – prišiel o pravú ruku, o jazyk, bol vychudnutý a na tvári mal jazvu) a tvrdý odvod, ich skreslený pohľad na vojnu sa zmenil a odsúdili ju. Hlavný motív: Eva Hlavajová, ktorej muž je na vojne, čaká dieťa s notárom Okolickým. Eva za ním chodila, aby notár vyslobodil, vyreklamoval jej manžela z vojny. Odvod bol krutý, hlavne pre dedinčanov, ktorý nepoznali vojnu. Museli odviesť na front aj dobytok, aby mohli vojaci jesť. Matej Kramár nechcel pustiť boženíka Krúňavu do stajne. Skončilo to výmenou názorov a Krúňavu sotil Kramár do hnoja. Po tejto udalosti išiel Komár odprosiť Kúrňavu a ohovoril Kramára. Potom sa konalo vyšetrovanie.
Ilčíka odvezú do Trenčína, kde si privyká vojenskému životu. Dostal sa do čaty, ktorej velil Róna – stroj na zabíjanie, bez srdca. Mal tam veľmi ťažké a kruté podmienky. Rota si obľúbila malého krajčíra, ktorého volali „Pánča“. Všetci v rote ho mali radi a chránili ho pred Rónom, ktorý Pánča neznášal. Raz ho našiel Štefan Ilčík obeseného. Odvtedy sa zmenil, neposlúchal a po incidente s Rónom chytil rýľ a zabil ho. Štefan sa spamätal až vo vezení. Nakoniec ho odsúdili na trest smrti zastrelením.
V dedine panoval hlad. Potrava bola na prídel na kartičky od bohatého Žida a Árona, ktorí cez vojnu zbohatli ešte viac. Eva to mala ťažké, na všetko bola sama, nemala čo jesť a onedlho porodila nemanželského syna. Telesne postihnutý Kúrňava vie jediný, kto je otcom Evinho dieťaťa. Keď odmietnu pokrstiť Evinho syna, Eva sa utopí. 2. časť: „Adam Hlavaj“
Adam Hlavaj sa rozhodol, že ujde z vojny. Naháňali ho žandári, ale neúspešne. Adam sa dozvedel o smrti svojej ženy, túži po pomste. Pohybuje sa v okolí dediny a pátra po vinníkovi. Okolický sa snažil odstrániť Adama skôr ako sa dozvie celú pravdu.
Adam sa skrýval v stajni u Kramára, ktorý ho raz pozval do domu na večeru. Zrazu prišiel Kúrňava a aj žandári, ktorý Adama chytili. Kúrňava dostal svoje peniaze, ale keď mu Komár vynadal, zistil, že urobil chybu a rozhodol sa pomstiť sa Okolickému. Pomohol teda utiecť Adamovi. Kúrňava povie Adamovi celú pravdu, o tom, že Okolický je otcom Evinho dieťaťa. Adam pri konflikte nedokázal Okolického zabiť
Celá dedina sa proti notárovi Okolickému vzbúri. Notár si zavolá na pomoc pluk. Okolický ochorie, dostane mrtvicu a nemanželské Evino dieťa pri epidémii červienke zomrie. Vojna sa skončila. Dedinčania sa chceli pomstiť Maďarom a krvavo im všetko vyúčtujú. Okolického utopia. Besnenie v dedine vyvrcholí u Árona, kde sa všetci opijú a začnú ho vykrádať. Áron s manželkou utečú a svoj dom podpália. Adam nebráni besneniu v dedine, usmieva sa, pretože je slobodný.


Charakteristika:
Adama Hlavaj - rozvážny, inteligentný, nezlomný, hrdý a tvrdý človek, ktorému do života tvrdo zasiahla vojna. Bojuje proti nej a proti tým, ktorí ju majú na svedomí a tiež proti tým, ktorí majú vinu na jeho nešťastí, týmto bojom chce pre seba získať slobodu. Je ako jeho žena Eva, ktorá bola v jadre čistý človek, obeťou vojny, ale nevzdáva sa a bojuje proti tomu.
Ilčíčka - matka, ktorú vojna obrala o syna, nevie sa s tým zmieriť, nenávidí pánov a podnecuje proti ním ľudí, aby sa pomstila.
notár Okolický - pán, ktorý vládne dedine, pohŕda a vykorisťuje nevzdelaných dedinským ľudom. Je to slaboch a tyran.
Štefan Ilčík, Ondrej Koreň - obete vojny

MARGITA FIGULI
Tri gaštanové kone
(novela)
Stručný životopis:
Narodila sa vo Vyšnom Kubíne. Po gymnaziálnych štúdiách v Dolnom Kubíne navštevovala obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici. Pracovala ako úradníčka v Tatra banke v Bratislave až do r. 1941, keď z politicky motivovaných dôvodov musela odísť. Písať a publikovať začala poéziu a prózu. Svojou prózou prenikla do známych literárnych časopisov, napr. Elán, Slovenské pohľady, Živena.
Tvorba: Uzlík tepla, Pokušenie – týmto dielom prenikla do sveta umeleckej literatúry a do tohto diela začlenila aj prvé dielo, Halúzky, Zem, Arvensisove husle, Babylon, Pokušenie,  Mladosť, Ariadnina niť, Víchor v nás.
Veľmi známym dielom je zbierka próz Tri gaštanové kone.

Hlavné postavy:
Peter – chlapec z Turcak, kupec dreva a koní, pracovitý, čestný, úprimný
Magdaléna Maliariková – čisté, smelé, nepoškvrnené dievča, verné svojej láske, milé a pracovité
Maliarik – otec Magdy, láskavý, prispôsobivý, čestný
Maliarička – matka Magdy, namyslená, hašterivá, panovačná
Jano Zápotočný – bohatý gazda, manžel Magdy, násilnícky, neverný, pijan
sestra Zápotočného – milá, pracovitá, bohabojná
Vedľajšie postavy: farár, ujec a ujčiná Petra, mladý pán s fúrikmi, krčmár a krčmárka

Dej:
Dielo nesie stopy lyrizovanej prózy, avantgárd a experimentovania. Rozprávač je v prvej osobe, je ním Peter, tento postup bližšie približuje vnútro hlavných postáv, neznamená však len subjektívny pohľad, opis a rozprávanie je otvorené. V diele sa uplatňujú sčasti ideálne, sčasti reálne postavy, sú subjektívnym obrazom ľudu, uplatňujú sa aj prvky realizmu, reč má ornamentálny charakter, je priama, prirodzená, monológ splýva s rozprávaním. Vyskytujú sa tu básnické figúry, metafory, expresionizmus vo výrazoch. Sú tu nádherné lyrické opisy prostredia a charakterov. Vystupuje tu neveľké množstvo postáv, niektoré sú rozpoltené - sen a skutočnosť, dej má oslabenú epickú a zosilnenú lyrickú zložku a vyznačuje sa zvratmi. Jadro diela tvorí boj o určité poňatie lásky, prejavujúce sa v dvoch podobách lásky, lásky ako strhujúcej bytostnej sily, ako vášne a náruživosti, ktorá vedie až k zločinu a na druhej strane lásky ako etickej sily, plnej sebazapierania. Dielo je preniknuté láskou, odpúšťaním, no i pomstou a spravodlivosťou, silne v ňom zaznievajú myšlienky humanity a harmónie.

Peter, od detstva sirota, vracia sa po dlhom čase do dediny, kde zanechal milovanú Magdalénu. Vyslúžil si povesť tuláka, lebo jeho práca – skupúvanie dreva od sedliakov po dedinách, vyžadovala neustále cestovanie. V noci, pri príchode, stretne pašerákov koní Jána Zápotočného a Jožka Greguša. Od Jožka sa dozvie, že matka Magdalény ju núti vydať sa za Jana, veľkého boháča. Peter si zaumieni zaumieni získať Magdaléninu ruku skôr ako Jano. Vie, že Magdaléna Joža nemiluje a čaká len na Petrov návrat. Stretáva sa s ňou, ale kvôli matke, ktorá ich skoro objaví, si dohodnú stretnutie na večer. Magdaléna neprichádza, Peter ju ide pozrieť, keď začuje výkriky. Splašené kone Magdalénu skoro zohavili. Tá zamdlela. Peter ju donesie do domu, odtiaľ ho Jano vyhodí. Peter tuší, že prepásol šancu, Jano požiada Magdaléniných rodičov o dcérinu ruku. Tí, hlavne chamtivá matka, súhlasia.
Na svätého Jána idú mladí páliť ohne. Jano Magdalénu zosmiešni – zoberie na koňa iné dievča. Je to však len úskok, keď Peter zoberie Magdalénu, Jano naschvál na koni zaostá. Peter si s Magdalénou sľúbia, že raz budú svoji, keď Peter postaví dom a príde si po Magdalénu na troch gaštanových koňoch. Vtedy z húštiny vyskočí Jano, ktorý všetko počul a chce zabiť Petra nožom. Ten ho však priškrtí, a kým sa preberie, odcválajú spolu s Magdalénou k ostatným. Rozlúčia sa.
Peter pracuje do úmoru na píle a stavbe domu. Pomáhajú mu ujček s ujčinou a ľudia s dediny. Jedno dievča si ho chce získať, ostáva však Magdaléne verný. Pracuje pre jedného južana, kupca s koňmi, zarobí si pár grošov a kúpi si gaštanového koňa, s ktorým prišiel pozrieť Magdalénu, keď ju chcel požiadať o ruku. Stavbu domu kvôli finančným ťažkostiam dokončí až o dva roky. Požičia si dva gaštanové kone a ide pre svoju milú. V dedine, kde spolu s Janom býva sa dozvedá, že Jano ju v onú svätojánsku noc znásilnil a museli sa vziať. Jano je pijan, bije kone, ktoré sú čím viac tým neposlušnejšie. Magdalénu jeden z nich kopne, preto v 6. mesiaci potratila. Peter ju teda nachádza ztýranú manželom, ako práve orie na poli. Jano týra koňa, ktorý sa splaší. Magdaléna podeň spadne a Peter ju v poslednej chvíli zachráni. Jano sa ho pokúsi zabiť, no netrafí balvanom. Ľuďom, čo privolala Magdaléna na pomoc navraví, že splašený kôň Petra zhodil.
Magdaléna následkom zranení ťažko ochorie, zdá sa, že zomrie. Peter sa k nej dostáva len pomocou farára, ktorý jej udeľuje posledné pomazanie. Zázrakom Magdaléna prežije. Janovi sa splaší kôň, čo ho na poli týral a utečie. Chytí ho žandár a dovedie späť. Jano, zmámený žiarlivosťou, vyčíta Magdaléne, že to mal byť signál pre Petra.
O niekoľko dní Peter odchádza, keďže je príčinou Magdaléninho utrpenia. Naraz sa v dedine strhne krik. Jano, už šialený žiarlivosťou, vypaľuje na bok koňa, čo mu ušiel slovo „Tulák“, Magdaléna, ešte stále slabá a vyčerpaná, ho musí držať. Keď Jano chce koňovi vypáliť oko, čo sa mu aj podarí, ten sa splaší a oslepený kopne Jana do hrude a do hlavy. Jano je na mieste mŕtvy. O tri dni ho pochovajú. Magdalénina matka, ktorá chce, aby Magdaléna ostala na Janovom majetku, nechce povoliť sobáš s Petrom. Tí sa tajne zoberú a cez noc odchádzajú na troch gaštanových koňoch do Petrovho domu.

Charakteristika:
Peter – mal rád Magdalénu, mladý človek, sirota, odvážny, úprimný, láskavý, mal rád prírodu a zvieratá, pracovitý
Magdaléna - vnútorne čistá, krehká a citová, citlivá, ma rada Petra, 
Zápotočný - bohatý sedliak, príležitostný pašerák koni, je sebavedomý, pomstychtivý, krutý, egoista, bezcitný, opovrhoval Magdalénou
Magdalénina matka – chamtivá, bola za peniazmi, pokazila šťastie svojej dcére
Kone - sú symbolom sily, čistoty a vášne, sú obrazom pevných mravných zásad prostého dedinské ľudu, no sú aj symbolom pre smrť, pomstu a spravodlivosť. Kone hrajú úlohu prírody, ukazujú jej nepostrádateľnosť v živote ľudí.


DOBROSLAV CHROBÁK
Drak sa vracia
(novela)
Stručný životopis:
Pochádza z Liptova. Bol elektrotechnický inžinier. Pracoval v rozhlase a učil na Vysokej škole technickej v Bratislave. Písal poviedky, zaoberal sa aj o teóriu literatúry.
Bol spoluautorom diela Rukoväť dejín slovenskej literatúry. Z jeho prvotín je najznámejšia zbierka ôsmich noviel Kamarát Jašek. Tieto poviedky nesú prvky reality a dávnych mýtov vidieckeho sveta prírody. Autor sa ponoril do vnútorného sveta postavy a jej vzťah k okolitému svetu. Ďalším dielom je Návrat Ondreja Baláža.
Najlepším Chrobákovím dielom je rozsiahla novela Drak sa vracia. Mestskú tematiku spracoval v dielach Silueta, Učenlivá Marta a starostlivá Mária.

Hlavné postavy: Martin Lepiš – drak, Šimon Jariabka, Eva

Dej:
Podtitul tejto novely ja „rozprávka“ (môže byť niečo zlé o drakovi), ale aj rozprávka od slova rozprávanie hlavnej hrdinky Evy, ktorá rozpráva o svojom živote a o drakovi. Toto rozprávanie má zvláštnu formu, kde ide o využívanie autorskej reči. Drak je postava tajomná, záhadná, nik nevie odkiaľ prichádza, je veľmi svojský, považujú ho za symbol zla, za vraha, je sám, človek prírody, považujú ho za čarodejníka. Drak stelesňuje v kolektívnom poňatí dediny zlo, a nešťastie

Dej sa odohráva v Poľsku, okolo Pribiliny. Za kolektívnych hrdinov môžeme považovať dedinčanov. Drak má ťažký osud preto, že bol nájdenec. Našiel ho hrnčiar, zobral si ho k sebe a vychoval. Drak bol málovravný, mal čierne oči, je nespratník – individualista, nemá rád ľudí, ani ľudia nemajú radi jeho.
Rozprávanie začína, že Šimon sa vráti k Eve a povie jej, že Drak sa vrátil. Eva spomína na to čo bola, ako sa právala dedina k Drakovi. Prišlo sucho a zároveň hlad. Drak sa vrátil neskôr domov s vozom na ktorom mal plno vriec. Dedinčania si mysleli, že preniesol múku. Chceli tie vrecia, ale to bola špeciálna hlina na riad. Ľudia si brali hlinu, ale nevedeli, že to nebola múka. Potom bola na Draka, že on ich oklamal. Zbili ho a Drak sa vtedy rozhodol odísť z dediny.
Po rokoch sa vrátil. Eva bola ešte jeho milá. Mal s ním dieťa, keď Drak zmizol, vydala sa za Šimona Jariabeka, no nemala ho rada a stále myslela na Draka. Dedina čakala, čo Šimon urobí, keď sa Drak vráti. Dedinčania potrebovali zahnať kravy dolu z holí, pretože začal horieť les. Nemali tam koho poslať, tak rozhodli, že pôjde Drak a ako dozor pôjde Šimon. Drak s tým súhlasil. Premysleli si to tak, že Šimon zoberie sekeru, aby zabil Draka, aby sa ho zbavil. Drak o tom vie, ale ide s ním. Šimon nemá odvahu, tak ho nezabije. Dostane sa k čriede. Šimon sám na chvíľu zmizne. Šimon uvidí Draka sedieť okolo ohňa s cudzincami. Jeden (Poliak) Šimona ovalí. On stal v stajni a poliaci si vzali dobytok. Šimon sa potom prebudil a vrátil sa do dediny. V dedine vytáral, že Drak predal dobytok a z pomsty mu podpálili dom. Drak sa však nakoniec vrátil do dediny aj s kravami a na koni si viezol svoju milú. Richtár mu prvý krát povedal Martin Lepiš a dal ho do dedinského kolektívu. Drak zachránil dedinu a stal sa jedným z nich, no aj napriek tomu z dediny odchádza.

IVAN STODOLA
Bačova žena
(dráma-tragédia)

Stručný životopis:
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši. Absolvoval lekársku fakultu, pôsobil b Prahe a Bratislave. Roku 1451 ho neoprávnene obvinili z nezodpovedného narábania s verejným majetkom a odsúdili. Po dvoch rokoch ho prepustili. Pochovaný je v Bratislave.
Tvorba:
komédie: Náš pán minister, Keď jubilant plače, Mravci a svrčkovia
tragédie: Bačova žena
hra: Čaj u pána senátora
dráma: Kráľ Svätopluk, Marína Havranová, Básnik a smrť
veselohra: Jožko púčik a jeho kariéra
prozaické práce: Náš strýko Aurel, Smutné časy, smutný dom

Hlavné postavy:
Ondrej Muranica – bača
Eva
bača Mišo

Dej:
Bača Ondrej Muranica odchádza do Ameriky za prácou. Doma necháva svoju matku a ženu s deťmi. Pracuje v bani a pri jednom nešťastí stratí pamäť. Úrady ho vyhlásia za mŕtveho. Eva sa znovu vydá za baču Miša. Je jej veľmi dobrým mužom. Jediný, kto verí, že Ondrej je nažive je jeho matka. Ona má Eve za zlé, že sa vydala. Ondrej so stratou pamäti si zarába tak, že chodí s reklamou po meste a predáva cigarety. Pri jednom z nešťastí, ktorým je svedkom sa mu opäť vráti pamäť. A tak sa vracia domov. Osudom sa Eva stáva ženou dvoch mužov. Ondrej v Amerike zbohatol, kúpil si kaštieľ a zem. nechce sa Evy vzdať. Ale má ju rád aj Mišo. Tragédia vrcholí, keď Eva nechce ublížiť ani jednému, a tak sa rozhodne. Odchádza do lesa, ľahne si pod kosodrevinu a prebodne sa nožom. Posledná jej veta: „Teraz má už máte obaja.“
V hre autor rieši morálny konflikt a úzko súvisí so sociálnym (otázka vysťahovalectva, financie). Morálne – keď Ondrej je bohatý, má kaštieľ, peniaze, ale nie je šťastný. JÚLIUS BARČ-IVAN
Matka
(divadelná hra)
Stručný životopis:
Narodil sa v Krompachoch na východnom Slovensku v rodine učiteľa. Mal široký literárny obzor. Ovládal niekoľko jazykov: nemčinu, maďarčinu, francúzštinu. Študoval na evanjelickej fakulte v Bratislave a pôsobil ako kňaz. Námetmi jeho diel je malomestské prostredie a jeho obyvatelia, ktorí sú karieristi, žijú v pretvárke, faloši,...
Písal dramatickú tvorbu. Prvá hra: 3000 ľudí – čerpal námet zo slovenského prostredia v období hospodárskej krízy.
Satirická hra: Mastný hrniec
K vrcholom Barčovej tvorby patrí dráma Matka.
Expresionizmus: dráma Neznámy 
Prvky absurdnej drámy: hra Dvaja – otázky medziľudských vzťahov; Veža
Prozaické dielo: Husličky z javora – kniha pre mládež.

Dej:
Dráma sa začína tak, že jedného rána sa matke zjaví vidina. Vidí Paľa, ktorý prichádza z Ameriky domov a prináša Janovi darček „nôž“. Matka sa tejto vidiny zľakne. Jano zobral Paľovi čiastku majetku po nebohom otcovi, dokonca ho oberie o lásku. Začal chodiť s  atkou. jano pracuje v bani. Ľudia ho nemajú radi pre jeho egoizmus a pokrytectvo. Nemá kamarátov. matkina predtucha sa plní. Paľo prichádza domov a podáva Janovi nôž. Prejde rok. Paľo je nešťastný a začína piť, lebo majetok mu zobral Jano. Paľo odchádza ku Katke, kde robí paholka. Nebýva už v dome. Príde deň, keď sa matke prisnije ďalší sen. V ňom vidí ako Jano zabije nožom Paľa. Matka chce tomu zabrániť. Raz keď Paľo príde navštíviť matku Jano sa schová do komory a vstupuje do izby. Bratia sa začínajú hádať a biť. Vtedy matka vojde do miestnosti, keď vidí, ako sa Jano zaháňa na Paľa nožom, zhasne svetlo a postaví sa pred Paľa. A tak Jano prebodne matku. V chovaní postáv nastal zlom, keď vidia matkine mŕtve telo na zemi. Vtedy Jano začne plakať. V tom všetko pochopia a nenávisť sa stratí. Napokon sa ide priznať susede. Dráma končí Janovým monológom: „Teba učili trpieť, mnou mohol otriasť len víchor. Mamka ja idem hľadať niekoho, kto moju dušu oslobodí.“








4. ročník

JOHN STEINBECK
O myšiach a ľuďoch

Stručný životopis:
Pochádzal z Kalifornie a život ľudí v Kalifornii a samotná krajina ho inšpirovali k dielam ako:  román Zlatý kalich, Nebeské pastviny, O myšiach a ľuďoch.
Ďalšia tvorba: Zhoďte bomby, Túlavý autobus, Na východ od raja – zobrazuje osudy troch generácií od občianskej vojny až po 1. svetovú vojnu, Potulky s Charleym
Tvorba tohto spisovateľa je realistická aj svojím prístupom ku skutočnosti.

Hlavné postavy:
Lenie Small – veľké dieťa, mohutný, rád sa hrá s myšami, ktoré však vždy nechtiac zabije, má dobré srdce
George Milton – Lennieho „anjel strážny“, chytrí, menšej postavy

Dej:
Obidvaja sú nádenníci a cestujú za prácou od farmy k farme. Majú svoj sen, o tom, že si raz zarobia dosť peňazí, kúpia si malé hospodárstvo a budú si chovať králiky.
Jeden piatok prišli na ďalšiu farmu za prácou. Správcovi sa Lennie najprv nepozdával, ale George ho obhájil, je „silná ako býk“, nech mu dá šancu. Na farme ostatným chlapom Lennie vôbec nevadil. Prekážal len správcovmu synovi Cyrlymu, ktorý bol povýšenecký, agresívny, no maý. Mal ženu, ktorá bola krásna, ale pokukovala po iných chlapoch, čo Cyrlyho hnevalo. Raz si Cyrly začal vybíjať zlosť na Lenniem. Lennie bol vystrašený, len tak stál a znášal údery. Až na Georgov pokyn, chytil Cyrlyho päsť, stlačil až mu popraskali všetky kosti. chlapy sa dohodli s Cyrlym, že mu ruku zobralo do stroja. George a Lennie pribrali do pary starého Candyho, ktorý už mal našetrenú veľkú čiastku a tiež túžil po vlastnej farmičke. V nedeľu po obede hrali všetci chlapi turnaj s podkovami. Len Lennie bol v maštali a skrýval malé šteňa, ktoré pri hre zabil Vtedy prišla Cyrlyho žena a začala sa mu líškať. Najprv ju odháňal, no za chvíľu mu vzala ruku a položila si ju na vlasy, aby skúsil aké sú mäkké. On ich začal hladkať, no keď mu ju už chcela dať preč, zľakol sa a nechcel ju pustiť. začala kričať, tak jej chytil ústa a dohováral jej nech je ticho. Ona sa metala, čo ho postupne čoraz viac znervózňovalo. Ako sa ju snažil udržať, nešikovným silným pohybom jej zlomil väzy. Vydesený ušiel. Chlapi ju našli, pobrali zbrane a išli ho hľadať. Cyrly ho chcel zabiť. George vedel, kde bude, tak ho našiel ako prvý. Radšej ho z milosrdenstva zastrelí, ako by ho vydal neodvratnému lynčovaniu. Tým sa aj jem rozplynie vízia vlastného hospodárstva a naviac vie, že jeho čin ho nikdy neprestane prenasledovať.

JOHN STEINBECK
Ovocie hnevu

Hlavné postavy:
Tom Joud, Róza Šaran, Connie (muž Rózy), Noe (brat Rózy a Toma), matka, Al (brat Toma)

Dej:
Tom sa vracia domov na farmu k otcovi z väzenia, kde sedel 4 roky za zabitie človeka. Po ceste stretol reverenda Jima Casyho a spomínali na minulé časy. Keď prišli k Tomovmu domu všetko bolo pusté a prázdne. Tom nevedel, čo sa stalo, kde je jeho rodina. Prišiel ich sused Graves a ten im povedal, že celá ich rodina išla ku strýkovi Johnovi. zarábajú si tam česaním vlny. Chcú ísť na západ, kde sa žije lepšie. Pripravili si všetko potrebné a vyrazili. Na ceste do Kalifornie im zomrel starý otec, zabilo im psa a pokazilo sa auto. Zoznámili sa s Wilsonom a Sárou, ktorí im pomohli. Stretli aj dvoch chlapov, ktorí im vyrozprávali o Kalifornii ako o krajine kde ich nebudú mať radi a budú dostávať malú mzdu.

„Oni človeka nenávidia preto, že sa boja.“

Oni vedia, že hladný človek musí zohnať nejaké jedlo, aj keby ho mal ukradnúť. Oni sa však nedali odradiť a išli to vyskúšať. Najťažšiu cestu mali na púšti, kde im ochorela stará mama a Tomov brat Noe, zostal žiť pri rieke. Keď prišli do Kalifornie, ocitli sa uprostred sadov a záhrad, viníc a obrovských údolí. Kochala sa tou nádherou celá rodina, okrem starej mamy, ktorá zomrela. Ich sny o Kalifornii sa pomaly rozplývali, keď sa usadili pri Tábore.
Ľudia im rozprávali, že nemajú prácu a sú hladní. Tu tiež jeden z rodiny Connie odišiel. Jeho žena Rósa bola smutná, lebo čakala dieťa. Niekto im povedal, že v meste je tábor pre chudobných, ale je plný. Oni sa tam však išli pozrieť. Mali šťastie, lebo tam bolo miesto. Tom si našiel robotu, ale jeho otec a brat nemali šťastie. Nerobil dlho. Nemali peniaze a preto sa rozhodli odísť z Tábora. Dostali zamestnanie – zbierali marhule, ale Tom sa tam dostal do nepríjemnosti, zabil policajta. Musel sa schovávať, lebo mal podmienku. Rozhodol sa odísť, aby nedostal rodinu do nepríjemností. Mama mu dala 7 dolárov, rodina tiež odchádza. V ten deň oznámil Al, že sa ide ženiť. Mama bola rada, že sa ide ženiť, ale nechcela, aby odišiel. Jeden chlap ich zamestnal na česaní bavlny. Rósa Šaron bola tiež robiť jeden deň a porodila mŕtve dieťa. Ich auto sa začalo napĺňať vodou a tak museli odísť. Našli starú maštaľ a tam sa uchýlili. Bol tam chlapec s otcom, ktorý umieral od hladu, potreboval mlieko. Rósa mu dala svoje materské mlieko.

JOHN STEINBECK
Na východ od raja
(román)
Dej:
Román sa začína opisom Salinanského údolia, kde prichádza z Írska Samuel Hamilton zo ženou Lízou. Prišiel už však neskoro, pretože najlepšie pozemky sa už rozobrali a jemu ostali holé kopce. Napriek zručným a pilným rukám a bystrej hlave vynálezov a technických zlepšení, zostával stále chudobný. Napriek tomu mali 9 detí.
Adam Trask sa narodil na farme na okraji mesta. Jeho otec sa čoskoro vrátil z vojny, lebo mu brok rozdrvil nohu a museli mu ju amputovať. Adamova matka sa utopila v rybníku a Cyrus sa znovu oženil a mal ďalšieho syna Charlesa. Adam bol vždy poslušné dieťa a neznášal násilie. Na rozdiel od Charlesa, ktorý bol rodený silák a vyhrával nad Adamom vo všetkom. či išlo o silu, zručnosť alebo bystrosť. Cyrus bol krutý a despotický človek, ktorý si zaumienil vychovať z Adama vojaka. Raz keď sa schyľovalo k večeri zobral Cyrus Adama na prechádzku a rozprával mu o vojne. Adam nechcel byť vojakom, no otec mu nedal na výber. Po večeri sa Adam šiel prejsť a Charles šiel s ním. Vyzvedal o čom sa rozprávali. Závidel mu, že sa mu otec viac venuje. Rozzúril sa a začal Adama mlátiť, kým neostal bezvládne ležať. Potom sa vybral k domu. Adam sa chytro schoval, lebo zbadal, že sa vracia so sekerou. Po chvíli to Charles vzdal a išiel do krčmi. Adam sa doplazil domov, kde ho Alica uložila do postele. 4 dni sa nemohol ani pohnúť. Keď sa zotavil, odviedli ho do armády k jazde, kde sa stal ostreľovačom. Otec sa odsťahoval do Washingtonu, kde sa z neho stal veľký pán. Charles ostal sám, aby mu nebolo smutno, tvrdo pracoval. Po mnohých rokoch sa Adam vracia domov. Otec medzitým zomrel a zanechal im vyše 100 000 dolárov. Adam stále niekam cestoval a navrhol Charlesovi, aby si kúpili farmu v Kalifornii, pričom Kalifornia má byť tým rajom. On nesúhlasil. Zrazu počuli pri dverách buchot. našli tam polomŕtvu ženu. Mala zlomenú ruku, rebrá, čeľusť a prerazenú lebku. Bola to Cathy. Vyzerala ani zázrak nevinnosti. Mala pôvabné zlatisté vlasy a orechovohnedé oči a jej tvárička sa ponášala na srdiečko. No skrýval sa v nej diabol. Bola stelesnením zla. Už ako 14-ročná dohnala profesora k samovražde. A keď dospela, upálila svojich rodičov a s peniazmi ušla do mesta.
Adam hneď zavolal doktora. Rýchlo sa zotavovala. Charles jej neveril a chcel ju dostať z domu, no Adama úplne pobláznila ž si ju napokon zobral za ženu. Odišli do Salinanského údolia, kde kúpil najkrajšiu farmu. Porodila mu dvojčatá, ale nechcela ich. Rozhodla sa odísť a keď jej v tom chcel Adam zabrániť, postrelila ho. Zamestnala sa v jednom bordeli. Majiteľka si ju obľúbila a odkázala jej celý majetok a ona ju otrávila. Adam sa z jej odchodu nevedel spamätať a farmu nechal chátrať. O Árona a Cala sa staral Číňan Lee. Cez zimu Samuel zomrel. Aj Adam šiel na pohreb. Potom zašiel do hostinca a do podniku, v ktorom Samuel videl Cathy. Musel ju ešte raz vidieť, aby na ňu mohol zabudnúť.
Farmu prenajal a kúpil si malý domček v Salinase, aby synovia dostali lepšie vzdelanie. Áron svojou krásnou a jednoduchosťou si bez námahy získal ľudí. Cal túžil po náklonnosti ľudí, tak sa snažil napodobňovať brata. Kde Árona s radosťou prijímali, tam Cala odbili. Tak sa Cal túlal po nociach. Raz ho Rabbit zobral do Cathynho podniku, kde sa dozvedá, že Cathy je jeho matka, o ktorej im vraveli, že zomrela. Pred Áronom mlčí, lebo vie, že by ho to položilo. Áron študoval na univerzite. Otec bol na neho veľmi hrdý. Cal chcel otca prekvapiť, tak zašiel za Willom Hamiltonom, aby mu pomohol zarobiť peniaze. Will mu poradil a Cal zarobil 15 000 dolárov na fazuli. JEROME DAVID SALINGER
Kto chytá v žite
(psychologický román)
Stručný životopis:
Je americký prozaik. Narodil sa v New Yorku v obchodníckej rodine. Študoval na niekoľkých vysokých školách, absolvoval vojenskú akadémiu. Za druhej svetovej vojny bojoval v radoch americkej armády na európskom západnom fronte. V povojnovom období sa venuje literárnej činnosti.
Písal poviedky aj romány a venoval sa hlavne problematike detí a mládeže. Známy sa stal psychologickým románom Kto chytá v žite.
Z ďalšej tvorby: Deväť poviedok,  Franny a Zooey, Zdvihnite vysoko povalový trám, tesári, Seymour: Úvod, Hapworth 16, 1924

Dej:
Skladá  sa z  26 kapitol  označených číslami. Román je rozprávaním Holdena v 1. osobe, ktorý lekárom odkrýva svoje vnútro.
Trikrát  je použitý  motív kačíc  na zamrznutom  jazere, nad osudom ktorých sa Holden  zamýšľa. Pýta sa na ich  osud taxikárov. Opakovaním dostáva problém  kačičiek na zamrznutom jazere  a ich záchrany hodnotu symbolu.
Dej sa odohráva počas troch dní.

Holden v  sanatóriu začína rozprávať o  svojom citovom kolapse pred rokom. Začal od  toho dňa,  keď odchádzal  z Pencey. Je to  súkromná stredná  škola v  Agerstowne v  štáte Pennsylvánia. Vyhodili ho, lebo prepadal zo štyroch predmetov. Bola to fakt veľmi náročná škola.
  Po prázdninách sa  už do školy nevráti a  starý profesor Spencer ho pozval, aby sa  s ním prišiel rozlúčiť. Má  chrípku, leží, Holden musí ísť k  nemu do bytu. Spencer  ho nechal prepadnúť z  dejepisu, prešiel iba z angličtiny. Spencer sa ho pýtal, či ho vôbec nemrzí, že dosiahol také výsledky a že toto je už v poradí štvrtí škola, do ktorej chodil. Holdenovi  nebola takáto  debata po  vôli, sľúbil  starému profesorovi všetko, čo chcel, len aby už vypadol.
  V internátnej izbe ho navštívi spolužiak Robert Ackley, ktorý býval v susednej izbe. Nedá sa mu slušne  naznačiť, že vyrušuje. Holden mu z kufra musí vybrať už zbalené nožničky  a on si strihá nechty a striasa ich na podlahu. Odchádza, až keď  prišiel Stradlater. Ten sa chystá na rande a požiada Holdena, aby mu napísal kompozíciu - opis z angličtiny. Holden sa opýta,  s kým ide na rande. Stradlater  odpovedal, že s Jane Gallaghersovou. Holden si spomína,  že predvlani bývala prakticky hneď vedľa ich domu. Stradlater odíde a Holden musí stále myslieť na Jane.
  Večer Holden napísal opis o baseballovej rukavici svojho brata. Keď sa  Stradlater  vrátil,  Holden  si  nevšíma,  či  je  spokojný  alebo nespokojný  s  napísaným  opisom  a  vyzvedá  sa,  či  ho Jane nechala pozdraviť a kde boli. Nakoniec sa ho  opýtal, či sa s ňou vyspal, načo mu Stradlater  neodpovedal. Potom mu  Holden začal nadávať,  následkom čoho sa pobili.
 Holden  sa rozhodol,  že ešte   toho dňa  odcestuje. Pešo  išiel na stanicu a  odtiaľ vlakom do  New Yorku. Sadol  si do prázdneho  kupé a oddychoval. V New Yorku ešte nechcel  ísť domov, a preto sa ubytoval v hoteli Edmont.
 Bol večer, ale  spať sa mu ešte nechcelo,  preto zašiel do kaviarne na coca-colu, alkohol  mu nenaliali, lebo ešte nie  je plnoletý. Potom sa zastavil ešte v jednej kaviarni a pešo sa vrátil do hotela.
  Ráno  sa išiel  naraňajkovať do  bufetu, kam  prišli aj  dve mníšky učiteľky. Rozpráva sa s nimi o škole, knihách.. Príjemne sa mu s nimi diskutovalo.
 Po raňajkách si zmyslel, že  kúpi sestričke Phoebe platňu. Pozoruje ľudí  na  prechádzke,  hlavne  jednu  rodinku  s  malým  synom,  ktorý vyspevuje: ,,Keď raz človek niekde v žite chytí človeka.''
 Divadelné  predstavenie, na  ktoré po  túlačkách po  meste šiel  so Sally Hayesovou, hoci  ju pôvodne pozval do kina,  nebolo až také zlé. Potom išli na  klzisko, ale keďže korčuľovanie im  nešlo dobre, šli si radšej  sadnúť  a  občerstviť  sa. Pri  tej  príležitosti sa ho Sally spýtala,  či jej  príde pomôcť  ozdobiť stromček. Sľúbil jej  to už v liste. Naraz Holdena napadlo, že by od všetkého najradšej utiekol. Mal pocit,  že to  s ním  všetko  pôjde  dolu kopcom. Vtom dostal  nápad. Ponúkol Sally, aby s ním niekde odišla do hôr, kde budú sami. Normálne ho tá  myšlienka nadchla. Ujsť  od všetkého ďaleko,  preč, kde nie  sú ľudia. Sally však  jeho nápad  rozhodne odmietla. A to ho nahnevalo. Pohádali sa a ona odišla domov sama.
 Onedlho zavolal Jane, aby si s  ním išla zatancovať, ale nikto to u nich nebral. Tak zavolal jednému známemu  chalanovi, ktorý študoval v Columbii. Pozval ho na drink. Prišiel, chvíľu sa rozprávali, ale potom musel odísť, lebo mal ešte rande. Holden tam ostal ďalej a pil, až bol potom spitý namol. Zaplatil a po motaní v  Central parku sa rozhodol, že pôjde pozrieť svoju sestru Phoebe
Domov  sa  vkĺzol  potichu  a  zobudil  Phoebe. Tá mu povedala, že rodičia  sú na  návšteve. Bola  prekvapená, že  Holden je  doma a hneď tušila, že ho  vyhodili zo školy. Holden jej  všetko vysvetlil a potom sa  ešte dlho  rozprávali. Vtom  prišli rodičia. Holden sa schoval do skrine  a  potom  sa  ticho  vytratil  z  domu. Prichýlil  ho priateľ Antolini, ktorý bol profesorom a nadránom odišiel.
   Túlal  sa po  meste. Rozhodol  sa, že  odíde na  Západ a začne nový život, ale musí  sa ešte rozlúčiť s Phoebe. Napísal jej krátky odkaz, že ju bude čakať v múzeu a poprosil jednu zamestnankyňu školy, aby jej ho doručila.
   Phoebe prišla neskoršie,  ale dotiahla so sebou veľký  kufor a bola rozhodnutá, že ide s Holdenom. Po krátkej hádke povedal, že nejde teda nikam. Potom Holden zaviedol Phoebe na kolotoče.
   To bolo  všetko. Keď prišiel  domov, bol chorý  a na jeseň  šiel do ďalšej školy.


JOSEPH HELLER
Hlava XXII
(román)
Stručný životopis:
Patrí k protivojnovým spisovateľom.
Tvorba: Hlava 22, Bombardovali sme New York, Zisk nad zlato, Nebolo mi do smiechu, Záverečná.

Hlavné postavy:
Yossarian – kapitán, Catheart – plukovník, Milo – obchodník

Dej:
Názov Hlava XXII je symbolickým stelesnením systému, v ktorom prevládajú nezmyselné nariadenia, predpisy a rozkazy

Dej sa odohráva na vymyslenej leteckej základni v Taliansku, na malom ostrove Pianosa, kde by takáto základňa nemohla byť. Bolo to pred koncom 2. svetovej vojny.
Prináša nový pohľad očami amerického vojaka, ktorý bojuje proti nadriadeným a nezmyselným rozkazom. Vojnu považoval za hnusnú. Vojne nepripisoval žiadny význam. Predpis Hlava XXII dovoľuje odísť z frontu všetkým, ktorí absolvovali 30 náletov. Yossarian zostal na fronte, pretože plukovník využíva ďalšiu formu Hlavy XXII, musí uposlúchnuť rozkaz. Yossarian má problémy zvládnuť záťaž náletov. predstiera, že ho boli pečeň a robí sa bláznom. V nemocnici nastal problém. Ako dôstojník musí cenzurovať listy, ktoré posielajú vojaci domov. Podpíše iba tie, ktoré nečítal. Tie, ktoré čítal podpíše falošným menom. Bojí sa o svoj život, snaží sa aby ho doktor, poslal domov ako blázna.

„Každý, kto sa chce vyhnúť bojovému nasadeniu, nie je ozajstný blázon.“
„Podľa Hlavy XXII voja, ktorý je psychicky na dne natoľko, že sám o sebe vyhlasuje, že je blázon, nemôže byť bláznom.“

Ďalšia tvár armády bola zastúpená obchodníkom s armádnymi zásobami vo veľkom – Milo dokázal bez problémov vybudovať obchod. Obchodoval aj s Nemcami. Autor poukazuje aj na čierny trh, do ktorého sú zamiešaní aj dôstojníci. Milo sa stáva nenahraditeľným. Nemôže absolvovať nálety, musí ho niekto zastupovať. Musí sa zvýšiť počet náletov.
Yossarian posunie hranicu bombardovania na mape a jeho veliteľ si myslel, že tú časť už dobili Američania. Yossarian chodil nahý po tábore, je ranený na nohe, dostal sa do nemocnice. Lekár mu sľubuje, že pôjde domov, ale pomýlil si meno a Yossarian tam zostáva.
Lekár ho pošle domov, ale pod podmienkou, že bude vychvaľovať tábor – jednotku. Dostáva sa do Ríma, prechádza rozbitým mestom. Zistí, že jeho spolubojovník znásilnil nepríťažlivé dievča a vyhodil ju z okna.
Paradoxne zatknú Yossariana, lebo nemá priepustku. Yossarian má všetkého dosť. Nechce už od nich slobodu ako dar. Rozhodne sa sám a dezertuje a uteká do Švédska šťastný.
ANTOINE DE SAINT EXUPERY
Malý princ
(rozprávka pre dospelých)
Stručný životopis:
Francúzsky prozaik a dramatik. Narodil sa v Lyone v šľachtickej rodine. Študoval v Paríži. Do jeho života zasiahla 2. svetová vojna proti ktorej bojoval celý národ aj jednotlivco. Počas vojenskej služby sa naučil lietať a trvalo sa venoval letectvu. Bol pilotom v rôznych spoločnostiach, lietal na afrických i transatlantických linkách v Severnej i Južnej Amerike, niekoľkokrát havaroval. Zúčastnil sa občianskej vojny v Španielsku. Ako vojenský letec zahynul pri prieskumnom lete z Korziky, pravdepodobne ho zostrelila nemecká stíhačka. Od 20. rokov sa venoval literárnej a publicistickej činnosti.
Patrí  do francúzskej  medzivojnovej  literatúry,  jeho diela  sa v našich podmienkach rozšírili až po roku 1945.
Reprezentuje filozofujúci prúd  francúzskej prózy. S existencializmom ho spája téma samoty a úzkosti, ale jeho riešenie otázok bytia človeka je optimistickejšie.
Jeho osobité literárne dielo, naplnené hlbokým humanizmom, tvoria románové prózy s leteckou tematikou, v ktorých sa opiera o vlastné zážitky: román Južná pošta, Nočný let,  román Zem ľudí, Vojnový pilot, svetoznáma rozprávka Malý princ a nedokončená posmrtné vydaná esejistická kniha Citadela. Posmrtne vyšli i jeho Denníky a kniha publicistických textov Dať zmysel životu.

Dej:
Autor si  raz spomenul na kresbu  veľhada kráľovského, ako prehltol dravca, preto nakreslil hada, ktorý prehltol slona.
Napriek  tomu, že  na druhej  kresbe urobil  priesvitného hada, aby každý videl slona v jeho vnútornostiach, dospelí to nepochopili:

,,Dospelí sami  nikdy nič nechápu a  deti to unavuje, keď  im treba stále a stále niečo vysvetľovať.''

Autor sa aj preto nestal maliarom,  ale pilotom a prežil veľa rokov medzi vážnymi dospelými ľuďmi.
Pred  šiestimi rokmi  havaroval na  saharskej púšti. Bol tam  sám, aspoň tak  si to myslel. Vtom  prišiel k nemu malý  chlapec a požiadal ho, aby mu nakreslil ovečku. Pilot musel niekoľkokrát prerábať ovečku, až  nakoniec nakreslil  debničku a   povedal, že  tam je  jeho ovečka. Chlapec,  malý princ,  sa jej   veľmi potešil. Bola presne  taká, akú chcel.
Malý princ  nechcel povedať, odkiaľ prišiel. Pilot sa dozvedel len to,  že princova  planéta nie  je väčšia  ako dom. Malý princ si robí starosti  s tým,  či ovečky  obhrýzajú malé  sadeničky baobabov. Malý princ ich musí vytrhávať, lebo by roztrhli jeho planétku.
Malý princ mal smutný život. Na svojej malej planétke nemal nikoho, s kým by pozoroval západ slnka, niekedy  videl slnko zapadať až 43 ráz za sebou, taký krátky deň bol v jeho vlasti.
Piaty deň sa pilot dozvedel, že malý princ sa veľmi bojí, že ovečka zožerie  ružu, ktorú  pestuje doma. Pilot ho  ubezpečil, že  tej jeho ovečke nakreslí ešte náhubok.
Malý  princ pred  odchodom zo  svojej planéty  pekne vymietol  dve činné a jednu vyhasnutú sopku, vytrhal baobaby a rozlúčil sa so svojou kvetinou.
Žil v oblasti šiestich asteroidov,  najprv tam hľadal zamestnanie a poučenie.
Na  prvom prebýval  kráľ. Ten  prikazuje, či  má malý  princ zívať, alebo nezívať,  či má, alebo  nemá sedieť a  vo všetkých vidí  svojich poddaných. Vládne nad všetkým a ponúka malému princovi kreslo ministra spravodlivosti.
Druhú planétu  obýval márnivec. Ten zasa  videl vo všetkých svojich obdivovateľov.
Na ďalšej planéte bol pijan, ktorý pije preto, že sa hanbí, a hanbí sa preto, že pije. Presne tak to chodí aj v našom svete.
Na štvrtej planéte bol businessman, nezdvihol hlavu od rátania ani na chvíľku, keď  ho navštívil malý  princ. Vyhlásil, že  vlastní hviezdy. Malý princ mu povedal, že ale pre tie hviezdy nie je nijak osožný.
Piata planéta bola  najmenšia. Bolo na nej toľko  miesta, že sa tam zmestila pouličná  lampa a lampár. Kedysi zapálil lampu  večer a ráno zhasol. Ale planéta sa začala tak rýchlo točiť, že medzi nocou a ránom bol  veľmi malý  čas, nemá  čas si  odpočinúť. Jeden  deň trvá minútu. Napriek  tomu  všetkému  sa  mu  lampár  nezdal  takí  smiešni  ako tí predchádzajúci. Možno  aj preto, že  sa zaoberá niečím  iným ako samým sebou.
Na šiestej planéte žije zemepisec, ktorý ani nevie, či jeho planéta má alebo nemá rieky. On nie je cestovateľ, aby skúmal, on len zaznačí, čo iný  vidí. Skutočný vedec. Poradí princovi, aby  zašiel na planétu Zem, lebo má dobrú povesť.
Zem je  teda siedmou planétou,  ktorú malý princ  navštívi. Z výšky pozoruje, ako sa zažínajú  svetlá na celom svete.
Malý princ  padol na Zem, rovno  na púšť, kde sa  mu prihovorí had. Ten mu povie, že stačí, aby sa ho dotkol a vráti sa na svoju planétu. Malý princ putuje sám, vyjde na  vysoké vrchy, pozdraví ich a žiada ich,  aby sa  stali jeho  priateľmi. Nejde  mu do  hlavy, že  hovoria zásadne po ňom a opakujú niekoľkokrát to isté, čo povedal on.
Nakoniec našiel cestu. Prišiel  k záhrade plnej rozkvitnutých ruží, všetky  sa podobali  jeho kvetine. Myslel  si,  že je  bohatý, že  má jedinečnú kvetinu, a má len obyčajnú ružu. Ľahol si do trávy a plakal.
Vtom sa zjavila líška. Navrhla mu, aby  si ju skrotil, a potom sa s ním bude hrať, bude jeho priateľom.

,,Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme, - povedala líška.''

Malý  princ sa  potom zastaví  u výhybkára  a nevie pochopiť, prečo ľudia nastupujú do  vlakov a vystupujú z vlakov, kto  za kým ide alebo odkiaľ sa vracia.
Malý princ  osloví obchodníka, ktorý  predáva pilulky proti  smädu, čím ľuďom ušetrí denne až 53 minút, ktoré môžu využiť na ničnerobenie, lebo nemusia ísť piť.
Nastal  ôsmy  deň  pilotovho  pobytu  na  púšti. Keď mu malý princ rozprával o obchodníkovi, dopíjal práve  posledný hlt vody. Malý princ chce, aby hľadali studňu, aj keď to pilot považuje za pochabosť. Pilot zobral  na ruky  malého princa a kráčal púšťou. Na  úsvite objavili studňu. Napili sa.
Malý princ  ho prosí, aby  nakreslil náhubok pre  malú ovečku, bojí sa, že by ovečka mohla ublížiť jeho ruži.
Na nasledujúci deň pripadá výročie pádu malého princa na Zem.
Malý princ  má strach pred odchodom,  bude to bolieť, myslí  si, že bude musieť nechať svoje telo - ako nepotrebnú škrupinku - na Zemi.
Dohovára sa  s hadom, že príde  v noci na miesto,  kde dopadol pred časom na Zem. Pilot sa zľakol, že had chce malého princa pohrýzť a odplaší ho.
Pilot opravil stroj a malý princ vie, že jeho veľký priateľ sa bude môcť vrátiť domov. Malý  princ pripravuje  pilota na  to, že  odíde a  nebude si  môcť zobrať na cestu telo, lebo je veľmi ťažké. V noci odišiel na dohodnuté miesto:

,,Pri jeho členku  sa iba mihol žltý záblesk. Chvíľu nehybne stál. Nevykríkol. Padal pomaly,  ako  padá  strom. Dokonca  to  na piesku nespôsobilo hluk.''
,,Odvtedy už prešlo šesť rokov.. Nikdy som ešte ten príbeh nikomu nerozprával. Keď som sa znova stretol s priateľmi, boli veľmi radi, že ma vidia živého. Bol som smutný, ale vravel som im:
 	- To je z únavy...''

Pilot  si  zmyslel,  že  na  náhubok,  ktorý  nakreslil ovečke, aby nezožrala ružu, zabudol prikresliť kožený  remienok. Nebude sa jej dať nikdy priviazať.

,,Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa:  zožrala ovečka ružu - áno alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení...
   	A nijaký dospelý nepochopí, že je to také dôležité!


Hlavná myšlienka: 
Dospelí nikdy nevedia pochopiť sny a nálady detí. FRANTIŠEK HEČKO
Červené víno
(generačný román)
Stručný životopis:
Pochádzal z vinohradníckej rodiny. Narodil sa v Suchej nad Parnou. Vyštudoval poľnohospodársku školu a stal sa družstevným revízorom.
Do literatúry vstúpil ako básnik. Predstavil sa zbierkou Vysťahovalci. Spracoval tu subjektívne, rodinné a sociálne námety.
Podobné je aj ladená zbierka Na pravé poludnie a oslavný charakter má zbierka Slovanské verše, kde autor vyjadril svoj obdiv k slovanským národom, ktoré bojovali proti fašizmu.
Jeho najznámejším dielom je generačný román Červené víno.
Z ďalšej tvorby to je Drevená dedina, kde rozoberá problematiku združstevňovania a kolektivizácie.

Hlavné postavy: Michal Habdža, Veronika, Mikuláš, Jozefka, Kristína, Marek

Dej:
V diele František Hečko podáva obraz západoslovenskej vinohradníckej dediny Vlčindol. Autor toto prostredie dobre poznal, pretože tu vyrástol, dobre poznal osudy ľudí, ktorých v diele opísal, pretože za vzor mu slúžila jeho vlastná rodina a za postavou Marka sa skrýva sám autor. Urban Habdža sa na začiatku prvej časti knihy – „Živly“, sťahuje so ženou Kristínou a synom Markom z rodičovského domu. Bohatým starým Habdžovcom nevyhovovala chudobná nevesta, ale keďže bola Kristína už v druhom stave, napokon privolili k svadbe. Kristína sa tam mala veľmi zle, preto Urban kúpil tajne dom a vinohrad a odsťahoval sa. Tým si starých ešte viac pohneval. Mladým sa viedlo dobre. Narodili sa im ďalšie deti: Magdalénka, Cyril a Metod. Prvá časť končí tým, že je zavraždený F. Ferdinand, vyhlásená vojna a mobilizácia. Druhá časť má názov „Hrdinka a hrdinča“ a začína sa tým, že Urban odchádza na vojnu. Kristína sa stará o domácnosť, ale všetka práca okolo vinohradu je na Markových mladých pleciach. Prácu si však zastáva veľmi dobre. je šikovný a od otca sa veľa naučil. Spočiatku sa im darí dobre, ale ako pokračuje vojna, sú čoraz chudobnejší a hladnejší. Raz na Vianoce, keď už skutočne nemali čo do úst, vybrala sa Kristína k starým Habdžovcom prosiť o trochu jedla pre svoje deti. Ale tí jej nedali vôbec nič. Len prababička Alojzia Kristová im niesla trochu jedla a cestou zamrzla. Na Kristínu sa valí jedno nešťastie za druhým. Magdalénka, Cyril a Metod dostanú záškrt. Magdalénka to prežije, ale dvojičky zomrú, a to práve v noci, keď sa Kristínke narodí syn Adam - bohužiaľ mŕtvy. Kristína sa z toho nevie dlho spamätať a ťažko ochorie. Vylieči ju len Urbanov návrat z vojny. Táto časť končí smrťou starého Habžu, ktorý sa chce napokon s Kristínou zmieriť. Tretia časť má názov „Marek a Lucia“. Začína sa tým, že Marek zdedil polovicu dedovho majetku a odchádza študovať do vinohradníckej školy. Je vinikajúcim žiakom, najlepším zo všetkých. Veľmi mu pomáhajú zručnosti, ktorým sa naučil, keď sa cez vojnu sám staral o otcov vinohrad. Marek sa stretáva so svojou priateľkou z detstva Luckou a ich vzťah sa postupne mení na lásku. Marek často navštevuje rodičov ale tým sa vedie veľmi zle. Kristína ťažko ochorela a po čase zomrela. Urban, ktorý už začal piť aj predtým, sa teraz utápa v alkohole. Raz spadne z rebríka a zabije sa. Keďže bol majetok zadĺžený dom aj s vinohradom išiel do dražby. Kúpil ho Luckin otec Silvester - dávny nepriateľ Habdžovskej rodiny. To mladých ľudí načas rozdelí, ale nie nadlho. Napokon sa opäť stretnú a zosobášia sa. Hečko tu zobrazil osudy troch generácií - patriarchálne založených starých Habdžovcov Michala a Verony, ich detí - najmä však syna Urbana a jeho detí Marka a Magalénky. Všíma si názory jednotlivých generácií, ich správanie, postoj k blízkemu i vzdialenému okoliu a vzťah okolia k nim. Ich vzájomné vzťahy, postoje k určitým problémom.. ALFONZ BEDNÁR
Sklený vrch
(román)
Stručný životopis:
Pochádzal z Rožňovej Neporadzi. Vyštudoval latinčinu, slovenčinu a češtinu. Pôsobil ako stredoškolský profesor. Prekladal z agloamerickej prózy. Venoval sa literárnej tvorbe.
Jeho najznámejší román je Sklený vrch.
Z ďalšej tvorby môžeme spomenúť zbierku noviel Hodiny a minúty, román Balkón bol privysoko.
Ďalšia tvorba: Za hrsť drobných, Ako sme sušili bielizeň, Výpoveď, Osamelý havran, Kolíska, Role, Susedia.
Autor napísal aj scenáre k filmom Slnko v sieti, Orgán, Tri dcéry. Pre televíziu Ráno pod mesiacom a Moje kone vrané.

Hlavné postavy:
Ema Klasová – mladá žena, ktorá v minulosti milovala Milana, potom bola zasnúbená so Zolom a vydala sa za Joža Solana, pracovala na Úseku 5 ako vedúca závodného klubu a knihovníčka, účastníčka vojny
Jožo Solan – Emin manžel, pracoval na Úseku 5, mal rád Tichú dolinu a tu sa spoznal s Evou
Milan Kališ – priateľ Emy, čakali spolu dieťa, ale Ema si to dala preč, značkoval turistom trasu a mal rád Emu, účastník vojny

Dej:
Dielo je napísané formou denníkových zápiskov úradníčky Emy Klasovej a prelína sa v ňom minulosť s prítomnosťou. V tomto románe Alfonz Bednár prišiel s netradičným novým pohľadom na povojnovú problematiku, na SNP, na budovanie novej spoločnosti, ale predovšetkým na ľudské vzťahy. Bednárovi sa SNP stáva prameňom ustavičnej retrospektívy a konfrontácie minulosti so súčasnosťou. 3 deje - súčasný Emin život, spomienky na vojnu, spomienky na rok 1947

Ema Klasová nebola doma. Jožo Solan (manžel) zasvietil v obývačke a na posteli mal nový sveter. Z neho vypadol notes. Bol to Emin denník. Jožo si sadol a začal čítať ...
Ema sa rozpráva s mužom o práci. Opýtal sa jej, či pôjdu do Tichej doliny. Dohodli sa, že pôjdu na jar. Ema si spomenula na to, ako sa išla lyžovať so Zolom (vtedajší snúbenec) a zmeškali vlak a ona potom odišla sama do doliny, pretože sa Zolo vrátil domov. Bol u nich Tretina a rozprávali sa o práci, o stavbách. Tretina chcel, aby sa Ema stala vedúcou závodného klubu. Na druhý deň sa tak aj stalo a Bazelu zvolili za predsedu. Ema spomínala ako značkovali s Milanom Kališom trasu pre turistov, ako sedeli a hľadeli do Tichej doliny a Milan jej rozprával rozprávku o Sklenom vrchu. Dohodli sa, že sa presne o 4 roky stretnú na tomto mieste. No nestalo sa tak. Ema bola v Tichej doline, ale nešla tam. Milan boj aj tak nezvestný. Ema sa bola rozlúčiť s Tichou dolinou, pretože mala odísť so Zolom do Ameriky. Do chaty prišli 4 lyžiari. Ema sedela pri stole sama, tak si sadli k nej. Jeden z nich spomenul rozprávku o sklenom vrchu. Vždy, keď počuje túto rozprávku, tak si spomenie na Milana a v poslednom čase myslí na neho stále. Vidí ho všade, či už na skalách, alebo v príbehoch, ktoré rozpráva Mišo Pogáň (jeden z lyžiarov). Ema sa s nimi spoznala bližšie a tak sa stretávali a rozprávali si kadejaké príbehy. Ema zistila, že Mišo naozaj rozpráva o Milanovi a okonca sa aj poznajú. Zolo jej napísal list, aby sa vrátila domov, ale ona sa ešte vrátiť nechcela. Dobre si rozumela s Jozom Solanom. Nakoniec išli lyžiari domov a Jožo ostal aj s Emou v Tichej doline.
Jej muža premiestnili na Úsek 4 a páčilo sa mu tam. Konečne budú mať pokoj od Tretinu, ktorý mal stále ničo proti nim.
Jožo a Ema chodili po dolinách. Raz večer ako tak sedeli, prišiel k nim chatár Kuna aj s pomocníkom. Rozprávali sa o kadečom a v tom si chatár spomenul, že mu prišlo oznámenie. Zolo sa ženil a Eme prišlo nevoľno a tak vybehla pred chatu. Keď sa vrátila, Jožo sa jej opýtal, či jej niečo nie je. Ona povedala, že to je v poriadku. Ďalej chodli po túrach, rozprávali sa a pritom myslela stále na Milana. No už nie tak veľmi, ako keď prišla do Tichej doliny.
Ema sa vydá za Solana, odídu na stavbu. Ema nešťastne zahynie (stane na spadnuté elektrické dróty), Solana práve dočítal jej denník. Autor podáva obraz SNP, neheroizuje ho, cez Emin vzťah k trom mužom naznačuje vzťah k SNP 



VLADIMÍR MINÁČ
Živý a mŕtvi
(román)
Stručný životopis:
Narodil sa v Klenovci. Mináč sa vo svojej literárnej tvorbe zaoberal aj tematikou premeny poľnohospodárstva na socialistické a všímal si aj osudy ľudí ako s tým súviseli a ako sa menili.
Takou je aj zbierka noviel Na rozhraní a v tejto zbierke je aj poviedka Skaliny.
Vrchol Mináčovej tvorby predstavuje dielo Generácia (Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň)
Z ďalšej tvorby: Smrť chodí po horách, Nikdy nie si sama, Tu žije národ, Dúchanie do pahrieb, Hovory M

Hlavné postavy:
1.) Ľudia, ktorí nechcú mať nič spoločné s fašizmom, chránia si vnútornú slobodu a žijú v očakávaní zmien, svojimi činmi otvorene vystupujú proti fašizmu, organizujú SNP:
kapitán Labuda - silný, energický, vitálny, robí mu potešenie ukazovať svoju silu
Janko Krap - veliteľ partizánov, vždy vie čo chce, energický, odvážny, veľmi náročný voči sebe aj iným
Marek Uhrín - študent, telesne slabý, obdivuje druhých o všetkom premýšľa a filozofuje, má prezývku „profesor“
čatár Koza
Hanka Krapová
Olina Ferkodičová
lekárka Ema
2.) Nemci - fašisti a gardisti
Lemnitzky - veliteľ gardistov
Filip Hracho - nadzbrojník
Vincent Ulrich - gardista
Ignác August Kolenatý
3.) Ľudia, stojaci na správnej strane z vypočítavosti, váhajúci ľudia, ktorí sa ešte len rozhodujú, ku ktorej strane sa pridajú

Dej:
Trilógia vznikla v 2. polovici 50-tych rokov, ale nebol to „útek do histórie“, hlavným cieľom bolo pomôcť vyznať sa v súčasnosti. Sám autor povedal: „Pomôcť svojej generácii orientovať sa dnes, uvedomiť , pochopiť sa - prečo sme takí, akí sme. Neosvetľovať tie časy faktograficky - to sa už stalo, ale morálne a psychologicky - prečo a ako sa menil pocit života. Pochopiť poriadok v mravných hodnotách, rozpliesť uzlové body našej spoločnosti.“ 
Dej sa odohráva počas SNP, v Makove a Priehybách

Román nemá ústrednú postavu. Je to príbeh autorovej generácie i autora samého. Hoci je román o vojne, boje ani dej nie sú najpodstatnejším aspektom, zameriava sa skôr na to, ako sa jednotlivé typy prejavujú v rozličných situáciách., snaží sa zobraziť zločinný charakter doby a postáv, analyzuje ich morálne hodnoty tak, ako ich formoval sled udalostí. Je to autentická výpoveď o SNP, román nie je zidealizovaný, ale pravdivo zachytáva skutočnosť. SNP sa stáva oporným bodom, je nádejou pre jeho účastníkov.
Neďaleko Makova sa snažia preraziť Nemci oddiely kapitána Labudu a partizánsky oddiel Janka Krapa. Marek Uhrín pracuje ako telefonista a odovzdáva rozkazy oddielom. Vstúpil medzi vojakov čatára Kozu, ktorým velil kapitán Labuda. „Aj Marek bol hrdý, bol dojatý, lebo po prvý raz pocítil zodpovednosť za mnohých, za všetkých, za celý svoju vlasť, nebolo to nijaké abstraktné vedomie, bol to veľmi skutočný, skoro telesný pocit blízkosti k všetkým ohrozovaným, a po prvý raz v živote nebol zoči-voči veľkému pocitu zahanbujúco bezbranný: mal pušku a šiel do boja.“ 

Marek bol v bitke s Nemcami zranený a lieči sa v nemocnici, neskôr sa vracia späť k oddielu. Miluje Olinu Ferkodičovú, ktorá však s kapitánom Labudom čaká dieťa. Nemci obsadili Priehyby, z ktorých pochádzal aj Labuda. Ranený Janko Krap (veliteľ partizánov) sa v nemocnici zamiluje do lekárky Emy. Jeho matka i sestry odchádzajú do Ulrichovej horárne. Partizáni zabijú nemeckú hliadku, preto Nemci zatknú všetkých obyvateľov Ulrichovej horárne a uväznia ich vo väzení v Priehybách. Olina Ferkodičová sa za pomoci svojho bratanca Valéra Ferkodiča (nemeckého gardistu) dostane z väzenia a vracia sa domov. Hanku Krapovú, ktorá bola tiež vo väzení, Nemci znásilnia a zabijú. Kapitán Labuda sa za jej smrť chce pomstiť, a preto v nezmyselnom boji v Priehybách stráca veľa vojakov. Nemci obkľúčia tábor partizánov a oddiel kapitána Labudu. „Nevedel, čo v tejto chvíli treba urobiť, práve tak, ako to nevedeli stovky iných veliteľov a tisícky povstalcov. Ale bol rozhodnutý nestratiť hlavu, nevzdať sa, a keď nebude možnosť víťazstva, hľadať aspoň možnosť pomsty.“

 Janko Krap, lekárka Ema, čatár Koza, kapitán Labuda a Marek Uhrín utekajú a dostanú sa ku Sovietskym oddielom. Tým sa zachránia. Janko Krap požiada Emu o ruku a takisto Marek sa zasnúbi s Olinou. Kapitán Labuda sa lieči v Moskve, pretože pri úteku si poškodí miechu. „Zavial studenejší vietor a priniesol mnoho vôní, vôňu orgovánu, vôňu mladej trávy a vôňu kvitnúcich sliviek. V mieste pod nimi dôverne a prítulne blikalo niekoľko svetiel. Boli mladí a všetko bolo pred nimi a všetko bolo pre nich, hviezdy, svetlá, mesto, moc, vône, všetko bolo pre nich, všetko to bolo kvôli nim, mali dosť síl, aby objali celý vesmír a aby objali svoju budúcnosť, o ktorej nepochybovali.“

ANDREJ PLÁVKA

zbierka Moje najmilšie
Po rokoch – venované Alexandrovi Matuškovi
Pieseň
(báseň)
Stručný životopis:
Pochádzal z Liptova. Po skončení gymnázia študoval právo, ale štúdium nedokončil, venoval sa literárnej tvorbe a prvé básne napísal už ako gymnazista.
V básnickej zbierke Z noci rána sa hlási k odkazu staršej generácie a k ľudovým tradíciám a k ľudovým útvarom.
V básnickej zbierke Vietor nad cestou sa zamýšľa nad sebou, nad zmyslom svojho života.
V básnickej zbierke Tri prúdy Liptova sa básnik prejavil už z vlastnou poetikou a pretvoril túto zbierku do konečnej podoby s názvom Liptovská pišťala.
Básnikovi nebodli cudzie ani voja, protifašistický odboj, povstanie. V tom duchu napísal zbierky Ohne na horách, kde okrem spoločenskej reality sa zameriava aj na obnovu vojnou zničenej krajiny.
Obraz SNP vytvoril v básnickej skladbe Tri vody. S povstaleckou tematikou je aj zbierka Neumrel na koni.
Z ďalšej tvorby: Zelená ratolesť, Domovina moja, Sláva života

Dej:
Básnik v básni Pieseň, v prvej časti opisuje svoju ponurú minulosť vo svojom rodnom kraji. Veľmi rád sníva.
V druhej časti básne opisuje svoju túžbu žiť bezstarostne, chcel by vzlietnuť a nechať sa unášať vetrom ponad svoj rodný kraj. Je to oslavná báseň Liptova. Oslavuje všetky zákutia Liptova, doliny, potoky, vietor, stromy. Básnik s radosťou v duši opisuje tento prekrásny kút Zeme, ktorý je jeho srdcu veľmi blízky. V závere hovorí o mladosti a zároveň o starobe, o novej dobe, ktorá mení jeho Liptov, „v dedinách len samé novoty“. Hovorí tiež o mladej generácii, ktorá je neskúsená a odkázaná na pomoc tých, ktorí už niečo zažili, hoci dnes už nemajú toľko síl. V úplnom závere poukazuje i na smrť, ktorú prináša staroba, no verí, že bude žiť ďalej vo svojej básni ako tí pred ním, čo s rovnakou radosťou v duši vyznali svoju lásku rodnej Zemi a zostali v pamäti ľudu.

MIROSLAV VÁLEK
Dotyky
(zbierka básní)
Stručný životopis:
Spolu s Rúfusom patria do poézie 60-tych rokov. Narodil sa v Trnave. Tu navštevoval gymnázium a Obchodnú akadémiu. Neskôr študoval Vysokú školu obchodnú v Bratislave a bol redaktorom viacerých literárnych časopisov. Pôsobil ako predseda Zväzu slovenských spisovateľov a od r. 1969-1988 bol ministrom kultúry. Zomrel v Bratislave.
Literárna tvorba:
poézia pre deti: Veľká cestovná horúčka pre malých a veľkých, Do Tramtárie
poézia pre dospelých: zbierka Dotyka. Vyvolala veľký ohlas kritiky, pretože bola jeho debutom.
Ďalšia je zbierka Príťažlivosť. Autor porovnáva vnútro človeka s vonkajšou skutočnosťou.
Z ďalšej tvorby: Nepokoj, Milovanie v husej koži, Zápalky

Šachy

	Básnik prirovnáva šachovú partiu k životu, kde je osud tiež často vrtkavý. Ilúziu šachovnice zloženej z čiernych a bielych políčok dosahuje antonymami:

Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachu,
pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,
nezabúdajte, že je problém, na kom
závisí vaše víťazstvo či pád.

S hlavou v ohni

	Básnik sa snaží vyjadriť cit k žene tým, že by chce aby sa stala hlavnou náplňou jeho myšlienok:

Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou,
aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka.
.
.
Napoludnie by si mohla byť môj úpal.
Aby o mne hovorili: Celý horí.
.
.
O pol ôsmej večer:
aby ťa bol celý vesmír plný.
.
.
A rád by som bol, keby si raz v živote bola: áno.
Áno na srdci a áno na ústach.


Jablko

	Jablko v básni symbolizuje vzťah dvoch ľudí, ktorý ostal zelený - nedozrel. On ju navonok vyháňa z domu, no vo vnútri nechce aby odišla. Keď však udalosti dostanú rýchly spád, nie je schopný tomu zabrániť:

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak zbal si svoje veci a môžeš ísť.
.
.
Neprestávala prosiť, prišla k stolu,
plakala.
.
.
Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.



MILAN RÚFUS
Až dozrieme
(zbierka básní)
Stručný životopis:
Narodil sa v Závažnej Porube. Jeho diela sú prekladané do mnohých európskych jazykov. Je to súčasný autor. Vyštudoval na vysokej škole slovenčinu a dejepis, pracoval ako vysokoškolský učiteľ a venoval sa poézii.
Debutoval zbierkou Až dozrieme.
Ďalšia zbierka má názov Chlapec maľuje dúhu, sú tu básne, ktoré naznačujú pominuteľnosť človeka v čase.
Ďalšia zbierka Zvony. Zobrazil tu človeka práce, ktorý zápasí s každodenným údelom.
V Knihe rozprávok sa epické časti prelínajú s lyrickými pasážami.
Z ďalšej tvorby: Sobotné večery, Ľudia v horách, Stôl chudobných,  Hudba tvarov
Rúfus písal aj eseje, ktoré vyšli v knihách: Človek, čas a tvorba, 4 epištoly k ľuďom, O literatúre.
S veľkým majstrovstvom spracoval aj ľudové rozprávky a to: Mechúrik košťúrik, Medovníkoví domček, Modlitbičky, Lupienky, Zvieratníček

Všeobecná charakteristika:

	Zbierka prináša básne rôznej tematiky. Popri textoch o otcovi a mame, básňach, v ktorých autor vyznáva svoj vzťah k domovu, sú tu aj verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, v ktorých chce autor vyjadriť isté zovšeobecnené posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva.

Materstvo

Autor tu vyjadruje vďaku ženám, vyzdvihuje ich nad mužov. Hovorí o nich, ako o verných bytostiach, ktoré určujú ľudský život na zemi.

Neskorá jeseň

	Opisuje tu koniec jesene a príchod zimy. Zachytáva typickú jesennú prírodu  a jej vzhľad (zosypala listy, padajúci dážď, sedí hmla). Koniec básne je vykreslením prírody, čakajúcej na príchod zimy.

Rozlúčenie

	Je to monológ mŕtveho muža. Dúfa, že mu žena odpustí to, že musí spomínať pri jeho hrobe. Muž verí, že si jeho žena už nenájde druhého, zároveň s tým však racionálne ráta. Myslí si, že časom zabudne na jeho smrť a slzy jej uschnú.

LADISLAV MŇAČKO
Ako chutí moc
(román)
Stručný životopis:
Prežil ťažký život. Narodil sa na Morave vo Valaskych Kloboukách. Mladosť prežil v Martine. Po vyhlásení Slovenskej republiky sa pokúsil o útek do Sovietskeho zväzu. Potom utekal cez nemecko-holandskú hranicu, prežil koncentračný tábor. Odtiaľ utiekol a stal sa členom partizánskej skupiny. Bol ťažko zranený. Po obsadení Československými vojskami varšavskej zmluvy r. 1968 emigroval do Rakúska. Mal zakázané v Československu publikovať. Po r. 1989 sa znovu venoval slovenskému literárnemu životu.
Jeho prvým dielom je román Smrť sa volá Engelchen. Autor sa tu pokúsil podať pravdivú výpoveď o násilnom zániku obce Pleštín.
Ďalším dielom je novela Nočný rozhovor. Dej sa odohráva v povojnovom Nemecku.
Ďalším dielom je román Ako chutí moc.
Z ďalšej tvorby: Oneskorené reportáže, Agresori, Siedma noc, Súdruh Münchhausen, Jeden prežije, Slávnostný prejav, Gigant, Na východ

Hlavné postavy:
Frank - banketový, prominentný fotoreportér už 20 rokov, mal i bohatú zbierku ženských aktov, jeho záľubou bola súkromná zbierka fotografií, ktoré odrážajú druhú tvár významných ľudí
Paulína - jeho žena, ktorú zanedbával
mŕtvy šéf kabinetu - 1. muž v krajine, zomrel ako 52 ročný, Frankov dobrý priateľ už zo školských lavíc, kedysi nerád nosil kravatu, postupne urobil veľkú kariéru, zmenil sa i výzorovo (stučnel) i charakterovo, postupne sa odcudzil
Margita - 1. žena, pokojná, vždy zhovievavá, ktorú zanedbal, lebo nebola reprezentatívnym typom, bývalé dievča Franka
Martin - syn Margity, otec ho vydedil kvôli afére na moskovskej univerzite
vdova - 2. žena, bývalá sekretárka, štíhla, vysoká, pekná, nežili spolu dobre, každý z nich mal známosti
Galovič - jeho politický sok a súper, bol na čele bezpečnostného aparátu
Muklík - prevracač kabátov a udavač, bol dosadený na miesto prednostu Hačového odboru
prof. Fonda - Frankov známy
Judita - partizánska žena
Licka - žena v bare, Frankova známa

Dej:
Rozprávačom celého príbehu je prominentný novinár a fotograf politického diania v spoločnosti Frank. Dej sa odohráva v priebehu troch dní počas pohrebu bývalého predsedu vlády a bývalého Frankovho priateľa. Nepomenovaný „Mŕtvy“ sa vlastne stáva hlavnou postavou. Kniha začína opisom prípravy rozlúčky s Mŕtvym. Frank má za úlohu zásobovať svoju redakciu fotografiami z rozlúčky. Dej v reálnom čase však nie je takmer žiadny, väčšinu tvoria úvahy novinára nad jeho vzťahom k Mŕtvemu a nad Mŕtvym samotným. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti. Pripomína si chvíle, ktoré spolu prežili. Zo začiatku boli veľmi dobrí kamaráti, bojovali spolu v povstaní, bok po boku znášali útrapy. On bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Spolu sa chodievali večer kúpať, s nimi aj Frankove dievča Margita. Keď mu ju prebral, po chlapsky si to vybavili a šlo sa ďalej. Áno, v tých časoch to bol ozajstný chlap. Lenže po vojne sa dostával vyššie. Stále vyššie a vyššie. Zabúdal na starých priateľov a nových nenachádzal, lebo všetci sa báli jeho moci a on sa zase bál ich. Posledný krok k odcudzeniu urobil vtedy, keď opustil Margitu (neskôr za ňou vyhodil aj syna Martina) a oženil sa so svojou bývalou sekretárkou. Začali sa stýkaš už len oficiálne. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí, ktorí ho skrývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých. Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako najvyšší (Galovič) rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách. Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia - moč v krvi) a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým bol poväčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali, pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičovo rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky. V závere Frank rozmýšľa, čo vlastne moc je a čo je jej dôsledkom.

„Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný. Zintenzívnilo sa tvoje šťastie? Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným? (...) Možno je také šťastie, čudné, ale pripúšťam, že môže byť také: šťastie z moci. Ukazovať, že si viac ako iní, že môžeš rozhodovať o ľudských osudoch, suverénne rozhodovať, ty sám, bez zodpovedania, bez skladania účtov. Možno aj to je šťastie, niekoho vyzdvihnúť a potom ho zašliapnuť. Chutí to? Dáva to človeku uspokojenie? Ukája to jeho vášne, jeho pudy?“


Charakteristika moci:
„Ako s ňou vie zaobchádzať? Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohí by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohí preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť.“



LADISLAV MŇAČKO
Smrť sa volá Engelchen
(román)
Dej:
Celý román je rozprávaním partizána Voloďu, ktorý sa aj po skončení vojny nedokáže vyrovnať so stratami, ktoré počas nej utrpel.
Pred koncom 2. svetovej vojny zasiahne Voloďu guľka do chrbta a spôsobí, že má ochrnuté nohy. Je koniec vojny a on chápe svoje ochrnutie ako trest. Postupne sa zmieruje so svojou invaliditou, keď mu nohy precitnú. Tu nastáva v jeho správaní akýsi zlom - kým si bol istý svojou nevládnosťou, dusil svoje myšlienky v sebe. No keď zistil, že bude žiť, snaží sa vysporiadať so svojou minulosťou a všetky zážitky z vojny rozpráva mladej sestričke Eliške, do ktorej sa zamiloval.
Hlavným podnetom na spomínanie je návšteva Marty - židovky, ktorá pomáhala partizánom tým, že spávala s Nemcami, aby získala dôležité informácie. Marta sa prišla s Voloďom rozlúčiť (odchádza do Kanady) a pred odchodom mu povie: „Musela som ti voľačo povedať, viem, čím ti bola Ploština. Ostatní sa opili mocou, majú iné starosti. Nemám to komu povedať, iba tebe. Ten Nemec sa volá Engelchen.“
Voloďa rozpráva, ako bol prvýkrát nasadený na dôležitú úlohu - predať dôležitý dokument. Vtedy prvýkrát videl Martu a zamiloval sa do nej. Počas plnenia ďalšej úlohy - zistil meno zradcu - býval Voloďa s Martou v jednom byte a Marta mu opätovala city.
Marta však žila 2 životy - jeden život zaľúbenej ženy s Voloďom a druhý život v šľapajach Matahari. Na jednej z akcií Marta zabije nemeckého generála, s ktorým spávala a ktorý ju bíjal a odchádza do Zlína.
Ďalšou akciou, ktorá na Voloďu zapôsobila, bolo zabitie 2 nemeckých dôstojníkov: k miestu, kde partizáni sídlili sa blížili 2 Nemci. Pôvodne si vyšli na prechádzku, ale partizáni ich zabili. Jedného namieste zabili a druhému po vypočúvaní ponúkli návrh, že jeho mužov odzbroja a oslobodia a jeho samotného zabijú (po vojne by ho aj tak zabila nemecká armáda za to, že stratil svoju jednotku). Tesne pred tým, ako ho zastrelili, sa Voloďa dozvedá, že dôstojník dr. Armin Weiss bol žid a vojna sa mu zdá ešte nepochopiteľnejšia, keď vidí, že žid zabíja židov.
Partizáni plánujú odchod z Ploštiny, ktorá sa pre nich stáva nebezpečná. Medzitým na akcii v Zlíne Voloďa spoznáva 2 hlavných dôstojníkov SS - Skorzenyho a Engelchena.
Medzi partizánov prichádzajú 2 mladí muži - Baťa a Machú. Aj napriek podozreniu, že ich nasadilo Zlínske komando, prijímajú ich partizáni medzi seba. Potom, ako zomiera vodca Nikolaj, 2 podozriví utekajú a partizáni opúšťajú Ploštinu. Sprevádza ich však pocit strachu - obľúbili si ľudí, ktorí tam žijú, ktorí im pomáhali, darovali jedlo, domovy, ba aj svoje dcéry.
Do partizánskeho oddielu prichádzajú 2 nemeckí zbehovia.
Myšlienky všetkým stále smerujú k Ploštine a rozhodnú sa vrátiť. Dedinu nachádzajú vypálenú a partizáni to pokladajú za svoju chybu - keby neodišli, boli by dedinu ubránili. Dedinu, ktorá im poskytla všetko nechali vyhorieť. Odchádzajú splniť svoje úlohy v priesmykoch, sú však prenasledovaní Nemcami. Vďaka 2 nemeckým dezertérom sa im podarí uniknúť a všetci sa rozlúčia.
Dej sa vracia do súčasnosti. Voloďu navštívi Martin brat, aby mu oznámil, že Marta zobrala morfium a zomrela. Voloďa odchádza z nemocnice aby našiel muža, ktorý zapríčinil smrť Ploštiny a ktorý partizánom spôsobil neustále výčitky svedomia.

ALBERTO MORAVIA
Vrchárka
(román)
Stručný životopis:
Prozaik, dramatik, publicista, hlavný predstaviteľ talianskeho neorealizmu. Narodil sa v Ríme v rodine architekta. Vlastným menom sa  volal Alberto Pincherle, bol samoukom. nemohol  študovať  kvôli  kostnej  tuberkulóze  a ustavičným liečebným pobytom v  mnohých sanatóriach. Pracoval ako  novinár, bol zahraničným korešpondentom talianskeho časopisu La Stampa v Londýne a v Paríži. Pre svoj židovský pôvod mal počas vojny obmedzené publikačné možnosti a musel sa ukrývať. V povojnovom období sa pre nekonformné názory dostal do sporu s cirkvou. Dočkal sa však i slávy a pôct. Zomrel v Ríme.
Rozsiahle literárne dielo zo začiatku ovplyvňoval existencializmus, v 40. a 50. rokoch neorealizmus, ktorého bol vedúcim predstaviteľom. Vynikol ako románopisec (Sklamané nádeje, Pochybená ctižiadosť, Ľahostajní, Maškaráda, Manželská láska, Rimanka, Opovrhnutie, Vrchárka, Nešťastná milenka, Konformista, Nuda, Pozornosť, Ja a on, Cesta do Ríma, Leopardia žena a iné). Významné sú i jeho poviedky a novely (Epidémia, Rímske poviedky, Nové rímske poviedky, Agostino, Automat a iné). Písal aj divadelné hry (Beatrice Cenci, Život je hra a iné) a publicistické knihy (napr. Človek ako cieľ, Predstava Indie).

Dej:
Dej sa odohráva v Taliansku v rokoch 1943 a 1944. Vojna sa blíži k Rímu, preto sa ľudia z obavy, že Rím bude bombardovaný, húfne sťahujú na vidiek. Tak robí aj hlavná hrdinka románu Cesira. Obchod, ktorý viedla po smrti muža, zanecháva do nájmu priateľovi Givannimu, a s osemnásťročnou dcérou Rosettou odchádza k svojim rodičom do Vallecorsy. Vlak však nejde až k cieľu ich cesty a preto ostávajú vo Fondi u manželov Concetty a Vincenza. U nich žijú dlhý čas v biednych pomeroch. Concetta má dvoch synov, ktorí sú vojenskí zbehovia. Aby ich zachránila pred nemeckými fašistami, ktorí už niečo tušia, ponúkne im Rosettu ako dievča do kychyne. Cesira sa o dcéru právom bojí, pretože počula, čo robia nemeckí vojaci s dievčatami, preto obidve v noci ujdú. K rodičom Cesira nemôže ísť, pretože Vallecorsy fašisti vysťahovali, všetci obyvatelia sú v zbernom tábore vo Fronsinone.
Pretože má Cesira peniaze, nejako sa pretlčie a obidve ženy sa dostanú do horskej osady Sv. Eufemia k roľníkovi Paridovi. Nie sú sami, u Parida je viac uprchlíckych rodín. V protiklade s Paridom, ktorý vidí zmysel života len v peniazoch a jedle, je jeho syn Michelo. S ním sa obe ženy spriatelia. Rosette sa s ním nezhodne v náboženskej otázke, pretože Michelo neverí v Boha, ale zistí, že má tiež rád prostých roľníkov a má tiež takú jemnú a šľachetnú dušu ako ona. Celé dni trávia s ním a keď sa Michelo musí skrývať pred Nemcami, ktorí verbujú mládencov na front, skrývajú sa s ním. Občas sa stretnú aj s vojakmi iných národností a od nich sa dozvedia, že došlo k vylodeniu spojencov. Cesira si uvedomuje, že pre blaho Talianska musia vyhrať vojnu spojenci a bez zimu poskytne úkryt dvom Angličanom, ktorí im dajú nejakú správu pre anglické jednotky.
Raz príde do osady skupina Nemcov a odvedú Michela, aby im v horách ukázal cestu. Michelo sa už nevráti. Cesira si uvedomuje, že ani Sv. Eufemia nie je pre nich bezpečné miesto a preto s Rosettou odchádzajú od Parida a jeho rodiny. So zásobami jedla sú už tiež na konci.
Dolné dediny sú už oslobodené. Vďaka lístku od Angličanov dostanú Cesira a Rosetta potraviny, oblečenie a tiež auto, ktoré ich odvezie do Vallecorsy. Keď tam prídu, v dedine nik nie je a ženy odpočívajú v kaplnke. Keď už chcú odísť, prídu tam vojaci z Maroka a chcú ich znásilniť. Cesira sa ubráni, ale neskúsená Rosetta nie. Toto na ňu zapôsobí ta, že sa stane ľahkou ženou. Najprv s vodičom, ktorý ich odvezie ku Concette a Vincenzovi. Vodič Chorindo ju nechá, pretože má ženu. Neskôr sa Rosetta miluje aj s Concettiným synom Rosariom.
Cesira sa o jej budúcnosť obáva. Chce sa vrátiť do Ríma. Rosario ich tam vezie na aute, ale na ceste ho zabijú zlodeji. Cesira mu zoberie peniaze a s hrôzou rozmýšľa, čo všetko z nich vojna spravila. Keď uvidí Rím, spomenie si na Michela, do ktorého vkladala všetky nádeje, ktorého si obľúbila ako vlastného syna a ktorého Nemci zastrelili.



ALBERTO MORAVIA
Rimanka
(psychologický román)
Dej:
1. časť
Adriana bola veľkou krásavicou. Oválna tvár, sladké oči, rovný nos, ústa s  červenými plnými perami. Mala rovné, dlhé  nohy, guľaté boky, dlhý trup s  úzkym pásom, široké ramená, plné brucho  a jej prsia boli tiež plné, vysoké a pevné.
Jej matka sa rozhodla, že v  ich chudobe môže pomôcť Adrianino telo a navrhla maliarovi, že mu poslúži ako modelka. Tak sa z Adriany stala modelka a pózovala viacerým maliarom.
Matka  si však  myslela, že  ako modelka  zarába málo,  a preto  sa rozhodla,  že z  Adriany sa  stane tanečnica. Adriana však  na skúške neuspela,  takže  tanečnica  z  nej  zrejme  nebude. Zostala teda len modelkou, hoci matke sa to nepáčilo a dávala to najavo. Adriana všetky zarobené peniaze dávala matke.
Pre Adrianu  jej sen šťastne  sa vydať a  mať deti zmocnel,  keď sa stretne s mladým šoférom Ginom, s ktorým sa aj zasnúbila. Jedného dňa odišli Ginovi zamestnávatelia  z domu a Adriana prijala jeho  pozvanie navštíviť  ho v  jeho izbe. Dom a  prepych urobí na ňu silný dojem. Potom sa s Ginom vyspí.
Matka  sa naoko  hnevá, dovedie   Adrianu pred  lekára, keď  sa jej nechce zdôveriť  s tým, čo  sa medzi ňou  a Ginom stalo. Paradoxne sa upokojí,  keď sa  presvedčí, že  vzťah sa  naplnil. Je presvedčená, že vydaj Adriane už nehrozí - Gino dosiahol, čo chcel.
Adrianinou najväčšou túžbou  je vydať sa za Gina. Za peniaze svoje matky,  ktorá jej  ich odkladala,  kupuje skromnú  výbavu a nábytok do spálne na pôžičku.
Napriek tomu, že je Gino šofér a nie pán, má pripomienky k tomu, že pracuje ako  modelka a nesúhlasí  s tým, aby  sa stýkala s  priateľkou Gisellou,  ktorú  si  vydržiava  bohatý  pán. Adriana mu potom radšej stretnutia s Gisellou zatajuje.
Gisella ju vezme na výlet za mesto, má robiť spoločnosť solventnému pánovi Astaritovi, ktorý od prvej  chvíle nemohol oči od nej odtrhnúť. Spoločnosť  pila a  bavila sa. Adriana sa  ocitla sama  s Astaritom v prázdnej izbe. Astarita ju pomiloval. Na ceste domov  jej vstrčil do ruky papierik. Neskôr zistila, že sú to peniaze - tri tisícky. Doma sa nemohla  na ne  vynadívať. Na  chvíľu bola  šťastná. Zaplatí splátky a ešte jej niečo ostane.
Pred Ginom mala výčitky svedomia a strach.V kostole sa vyspovedala, prijala poučenie  kňaza a peniaze si  - nechala. Trápi ju  to, že Gino odložil termín svatby. Matka neverí, že sa svatba vôbec uskutoční.
Astarita  pozval Adrianu  k sebe  do úradu. Na stretnutí  hovorí o svojej  láske k  nej, ponúka   jej skvosty  a bohatstvo,  Adriana však odmieta, a preto jej povie dôležitú informáciu o jej snúbencovi. - Jej snúbenec Gino  Molinari, je 4  roky ženatý s  Antoniettou Partiniovou, dcérou Emilia a Diomiry Lavagniovej, a majú dievčatko menom Mária.
Keď  sa o  tomto dozvedela  Adriana, rozhodla  sa, že  sa už nebude živiť ako modelka, ale ako prostitútka.
Jej prvým  klientom bol Gisellin známy  - obchodník Giacinti, ktorý neustále hovorí o sebe, ale je štedrejší než obvykle. Adriana sa obáva reakcie  matky po  jeho odchode  z  izby. Matka ju  však nezastaví  a Adriana sa stane prostitútkou.
S Ginom sa stretla až po odchode jeho pánov v ich dome. Gino sa jej páčil, prežije  s ním krásne  poludnie a nakoniec  mu povie, že  vie o jeho manželstve. Potom z trucu ukradne pudrenku Ginovej panej.
Muži sa striedajú, Adriana si dáva záväzok, že jej budú ľahostajní, že sa  nepripúta k žiadnemu  z nich. Po  čase zlenivie, v  truhlici na peniaze majú často prázdno a až to ju opäť vyženie do ulíc.
Aj Adrianina matka si dopriala  viacej jedla, sem-tam prechádzku po obchodnej štvrti.
Kolobeh  Adrianinho  života  opäť  naruší  Gino,  ktorý jej prišiel oznámiť,že panej zmizla vzácna pudrenka a teraz ich vyšetruje polícia. Prizná sa, že ju ukradla a vráti mu ju.
Astarita jej  odkazuje po Giselle,  že je ochotný  rozísť sa svojou rozlúčenou  manželkou a  zobrať si  ju, Adriana  odmietne jeho ponuku, môže byť len klientom ako každý iný.

2. časť
Jedného  dňa Gisellu  a Adrianu  sledujú dvaja  mladí muži  v aute. Adriana po dohode s Gisellou ich  oboch vezme do svojho bytu. Mladší z mužov, Giacomino  (neskôr ho bude volať  Mino a stane sa  jej životnou láskou),  odmietne  Adrianine  služby,  hoci  jej  zaplatil. Je jemný, plachý, kultivovaný. Prežili príjemný večer na prechádzke po štvrti, v ktorej Adriana vyrástla. Mino odmieta  dôvernosti a priam sa hrozí, ak sú  na verejnosti. Je zahľadený  sám do  seba, nevidí,  že sa Adriana ponúka, že ho hľadí, pretože sa zaľúbila.
Bolí ju Giacomovo odmietnutie a nezáujem, vezme matku na prechádzku po obchodoch a v jednom z  nich ukradne hodvábnu šatku, aby nezabudla, do ktorej sociálnej vrstvy patrí.
Nechce sa ani  v mysli pred Giacomom pokladať za  lepšiu než je, je pobehlica, a  tak sa aj správa. Gino ju zoznámi s  mužom, Sonzogno, Z ktorého  aj on  sám má  poriadny strach. Adriana o  ňom nič  nevie, a predsa tuší, že by sa ho mala báť. Keď odišiel, Gino jej prezradil, že ho kvôli pudrenke podozrievali, ale šikovne zvalil podozrenie na jednu slúžku, ktorá je teraz vo vyšetrovacej väzbe. Adriana sa nevie zmieriť s tým, že nevinné dievča pyká za krádež, ktorú spravila ona.
Sonzogno  sa k  nej vráti  ako klient. Spolu sa  pomilujú. On  jej prezradí,  že je  vrahom klenotníka  a zlodejom. Obchodník mu ponúkol príliš malú  cenu za vec,  ktorú mu priniesol  na predaj. Sonzogno  má temnú  povahu  a  nezvyčajnú  silu  v  ramenách,  hoci na to nevypadá. Namiesto  peňazí, ktoré  Adriana od  neho nechcela,  jej nechá  Ginovu pudrenku, ktorú ona ukradla Ginovej panej.
Po nejakom  čase sa stretne s  Gisellou a nenápadne sa  vypytuje na mladého  študenta, ktorý  odvtedy nebol   u nej  ani raz. Po návšteve Giselly ju  na pozvanie navštívi  Astarita. Zdôverí sa  mu, že ukradla pudrenku a  že jej je ľúto  tej nevinnej slúžky. Astarita  jej poradí, aby pudrenku dala  kňazovi a nech ho požiada,  aby ju doručil polícii, tak  najlepšie  nepoznaná  pomôže  slúžke,  ktorú  na základe Ginových úkladov  obvinili  z  krádeže. Astaritovi  nedovolila  dlhšie  ostať, pretože v kuchyni čakal počerný mladík - Giacomo.
Adriana ho pozve na obed a Giacomo  sa prizná, že nemá so sebou ani groša, očakáva, že  ho Adriana pošle preč. Nakoniec  sa jej prizná, že celý mesiac myslel len na to, aby sa s ňou stretol.
Je o dva roky mladší ako ona,  má 19 rokov, študoval a býval v Ríme v podnájme. Je nesmelý a úzkostlivý, nevie prejaviť ani túžbu ani cit. Požiada  ju, aby  schovala u  seba balík,  po ktorý  si po čase príde. Prezradí  jej,  že  je  v  ňom  množstvo  tajne vytlačených letákov, v
ktorých sa ľuďom vysvetľuje, prečo  súčasná vláda nie je dobrou vládou a akým  spôsobom by  sa mala  odstrániť. Lichotí  mu, že  jeho činnosť považuje Adriana za nebezpečnú, má aj revolver.
Po niekoľkých dňoch Adriana nevie vydržať bez Minovej prítomnosti a rozhodne sa  ho navštíviť v jeho  podnájme. Mino ju pozve  do jedálne, kde jeho pani domáca pripravila preňho večeru.
Adriana  odchádza šťastna,  Mino jej   sľúbil, že  na druhý  deň po večeri za  ňou príde. Giacomo nemal  dosť peňazí na život  v Ríme, ale nechcel  nič prijať  od Adriany. Unikal  jej,  mala pocit,  že s  ňou zaobchádza ako s menejcenným tvorom.
Jedného  dňa,  keď  išla  s  Minom  električkou  z kina, oslovil ju Sonzogno. Mina  poslala preč. Sonzogno  sa jej zdôveril,  že má pocit, akoby ho sledovali. Mohli ho prezradiť iba dvaja ľudia  - Gino a ona. Nechce  s  ním  ísť  do  bytu,  ale  rana  do  tváre ju presvedčí, aby poslúchala. Chce, aby s ním ušla do  Milána, má vraj dosť peňazí a oni dvaja sú pre  seba ako stvorení. Uviedla ho do  izby a pod zámienkou z nej vyšla a utiekla z domu k Minovi.
Domáca  pani  jej  povedala,  že  Mina  zatkli. Adriana sa dovolala Astaritovi,  pozval ju  na ministerstvo. Povedal jej,  že agenti išli zatknúť Mina  do jeho, ale aj  jej bytu. Tam objavili  Sonzogna, ktorý pri zatýkaní postrelil  agenta a ušiel. Mina zatkli,  ale po neskoršom Astaritovom zásahu ho prepustili.
Adriana sa bála ísť domov po  Sonzognovej streľbe, ale čakal ju tam zúfalý  Mino. Ten  jej  vyrozprával,  že  ho  vypočúvali a on zradil. Povedal všetko o svojej činnosti, ba aj mená svojich kamarátov.
Adriana  musí   ísť  na  políciu,  kvôli   výpovedi  o  Sonzognovi. Neprezradí ani jeho meno, povie,  že išlo o bežného neznámeho klienta. Na ceste  domov sa zastavila  u lekára a  ten potvrdí jej  tušenie, že čaká dieťa. Sú  tomu presne dva mesiace. Adriana  si vypočítala, že to môže od Sonzogna a táto predstava ju desí.
Mino  sa  nevie  zbaviť  smútku  zo  svojej  zrady,  a  tak Adriana prezradí,  že  čaká  ,,jeho''   dieťa,  navyše  rozhodne  sa  požiadať Astaritu, aby vymazal jeho výpoveď.
Práve vtedy, keď prišiel k  Adriane Astarita, vošiel aj Sonzogno, a pretože bol  násilnicky ako vždy,  Astarita ho fackami  vyhodí z bytu. Facky od Astaritu prijal ako  facky od vyššie postaveného pána. Prijal ich, ale neodpustil. Astarita ubezpečí  Adrianu, že o výpovedi Mina sa na polícii nerobil žiaden záznam.
Adriana vie, že Sonzogno sa pomstí za urážku,chce Astaritu varovať, ale príde neskoro. Od jedného mladíka sa dozvie, že niekto bol zhodený zo schodišťa. Adriana si je istá,  že ten mŕtvy je Astarita. Strážnici išli  na  strechu  a  hľadajú  vraha,  Sonzogna,  ktorého nakoniec pri naháňačke zastrelia. Mino  sa Adriane  stratil v  dave, nebol  ani doma  a neprišiel ani ďaľšie  dni. Na  tretí deň  prišiel list,  v ktorom  Mino píše, že keď dostane tento list,  on nebude už medzi živými. Nezniesol pocit viny, že zradil. Postaral sa aj o  dieťa, napísal rodine i  advokátovi, aby bolo oňho postarané.
Ak to bude  chlapček, bude sa volať Giacomo,  ak dievčatko, Adriana jej dá  meno Letizia - Radosť, pretože chce,  aby mala iný  život ako ona, šťastný a veselý.